Sila, múdrosť, krása?

Autor: Adam Samuel Marko, 3.BG

Len sila bez námahy,
len múdrosť bez mysle,
len krása.

… hlásal nadpis nad obchodom so zvitkami, od ktorého sa tiahol dlhý rad ľudí. Toto bol najnovší heroický výdobytok šamanského umenia, nech ste ktokoľvek, pokiaľ máte peniaze, čarovný zvitok vám umožní stať sa silnejším, múdrejším alebo krajším. Yarhelt musel uznať, že marketing tohto obchodu bol v skutku funkčný a ľudia ho patrične oceňovali. Keby tak mal čokoľvek, čím by mohol
zaplatiť aspoň za najslabší zvitok sily, mohol by sa zamestnať ako pomocník v kováčskej dielni. Takto bol z neho iba obyčajný krčmárov pomocník. Ako malého ho Edven, krčmár v spodnej časti mesta, našiel v stoke pri hradbách. Vzal si ho a vychoval, Yarhelt mu bol zaviazaný svojím životom a nemal kam ísť, preto mu slúžil za nachovanie a strechu nad hlavou.
Edven ku nemu nebol nikdy zlý, dokonca ho naučil čítať, aby si poradil pri orientácii v meste a nedal sa oklamať obchodníkmi, ktorý radi pozmenili cenu, keď ich zákazník nerozumel výveske. Edven Yarhelta využíval na pomoc každého typu od roznášania piva až po zotieranie dlážky, to sa Yarheltovi nepáčilo.  Už si zvykol na prácu, no jeho sny ležali ďalej ako len za prahom krčmy v dolnom meste. Teraz sa však musel vrátiť. Edven ho poslal kúpiť mlieko na trh a nemal rád, keď sa dlho túlal po meste. Osamelý chlapec bol ľahkým cieľom pre rôznych grázlov.
Predieral sa davom a snažil sa kanvu držať tak aby sa mu nevyliala. Aj keď Edven vravel, aby sa čo najrýchlejšie vrátil, Yarhelt nemohol odolať pokušeniu pozrieť sa do vyšších častí mesta, fontány zo zlata a zdobné fasády domov ho fascinovali. Prišiel na koniec ulice, zabočil doprava a prešiel bránou. Za ňou sa cesta zvažovala a menila sa mramorových blokov na kamenné dlaždice. Prešiel kľukatými
uličkami a o chvíľu bol pred Edvenovou krčmou. V koryte pre kone pri jednej zo stien sa chladil ožratý chlap.
Keď vošiel dnu ovanula ho klasická vôňa piva, potu a cibule. Prešmykol sa popri stene, aby nerušil bujarú zábavu a poza pult prešiel dverami do kuchyne. Pozdravil Seilu, Edvenovu, ženu a položil na stôl mlieko. Seila sa na neho skúmavo zahľadela a potom sa opýtala: „Kde si sa túlal? Zase si bol v hornom meste však!“
Yarhelt chcel povedať, že nie, ale jeho tvár ho prezradila. „Áno“ povedal a obrátil pohľad do zeme. „Nevravel ti Edven, že tam nemáš chodiť? Že z tých honosných domov a okrasných fontán sa nič dobré nerodí. Akurát nešťastie.“ Yarhelt stále pozeral do zeme. Nemal rád, keď ho Seila hrešila. Mala pôvabnú tvár a tvrdé rysy vyzerala hrozivo, keď ju niečo nahnevalo. Dokonca aj statný Edven jej takmer nikdy neodporoval.
„Živíme ťa, prechovávame pod našou strechou a snažíme sa, aby sa ti nič nestalo, odkedy ťa Edven našiel, vychovávame ťa ako vlastného.“ Toto nezvykla spomínať, vždy sa s Edvenom tvárili ako keby bol ich vlastný. „A ty nám to celé iba sťažuješ,“ odmlčala sa.
„Choď pomôcť otcovi, dnes je tu veľa pocestných a on má veľa práce s obsluhovaním.“ Yarhel sa otočil a bez slova odišiel, „niečo ju muselo rozrušiť,“ pomyslel si. V šenku bolo naozaj plno. Za tú chvíľu, čo bol s Seilou v kuchyni hostí len pribudlo. „Yarhelt, postaraj sa prosím o tamten stôl,“ zakričal Edven a ukázal do rohu naľavo od dverí.

Krčma bola priestranná, a preto ani keď bola preplnená, nebol problém obslúžiť hostí. Na jeden zo stolov pod oknom vyliezol bard s lutnou a začal spievať. Prvá pieseň bola príjemná a melodická, no publikum zatiaľ vysedávajúce pri stoloch sa revom a prehnanými gestami dožadovali niečoho rytmickejšieho. Yarhelt sa len tak tak uhol mohutnej ruke s krákorcom, ktorá mu preletela ponad hlavu. Bard po jednej strofe, zmenil tóny a pustil sa do klasickej oplzlej odrhovačke o mlynárovej dcére. Napriek hrubosti veršov táto muzika zrejme ušiam osadenstva lahodila nesmierne, a preto bol bard odprevádzaný chorálom hlasov, znalých textu. Keď prišiel ku stolu uvidel že spoločnosť, osídľujúca túto časť putiky sa líšila od zvyšku výzorom aj oblečením. Na rozdiel od bežných pocestných či štamgastov v odratých vestách a zašlých topánkach a vypľantaných gamašiach, nechutných a priam zapadajúcich do textu piesne, ktorá hrala celou krčmou. Títo na sebe mali róby zdobené ornamentami, na rukách prstene a tváre ošľahané vetrom ciest vedúcich do diaľky a nie cez mesto ku šenku.
Yarhelt položil pivo a syr na stôl a okamžite sa chcel spýtať, či im ešte niečo neponúkne, tak ako ho to učil Edven. No cudzinec mu skočil do reči a spýtal sa ho: „Ako sa voláš chlapčisko?“ Yarhelta sa to dotklo, a čudoval sa, prečo sa ho to cudzinec pýta, no aj tak odpovedal: „Yarhelt, Pane!“
„Aký že som ja pán,“ zasmial sa cudzinec a pokračoval, „povedz, si dobrý zlodej?“ Yarhelt pokýval hlavou, nikdy nebol nútený kradnúť a Edven mu to zakazoval vraj ten kto je nepoctivý skončí buď visieť na rínku, alebo nad mramorovým lešením. Tomu druhému Yarhelt úplne nerozumel, pretože pre obesencov lešenie nestavali z mramoru ale nanajvýš tak z dreva.
Cudzinec pokračoval: „Tak je správny čas na to, aby si sa to naučil. Ak sa ti dnes večer podarí ukradnúť mi tento náhrdelník,“ vytiahol z pod róby amulet s veľkým zeleným kameňom, „môžeš si ho nechať.“ Yarhelt vyplašene pozrel na amulet.
„Neboj sa, nič ti neurobím, to prisahám na moje meno Kchanem. A dones nám ešte chlieb ku tomu syru.“
Yarhelt kývol hlavou a rýchlo odkráčal.
Nevedel, čo si má myslieť, bavil sa cudzinec na jeho účet alebo chcel zistiť čo dokáže? Bol zmätený a nevedel, čo má robiť. Za amulet by si mohol kľudne kúpiť dom alebo zvitok a nie len tak hocijaký. No kradnúť nechcel, nikdy to nerobil aj keď býval v tej najhoršej časti mesta. Vždy pred zlodejmi utekal a snažil sa im vyhnúť a teraz by sa mal sám jedným stať?

Spal v malej kutici, do ktorej s išlo priamo z kuchyne. Zobudil ho buchot a hlasy. Keď vyšiel zo svojho kunbálu, uvidel Edvena ako zbieha po schodoch vedúcich z jeho izby do kuchyne. V ruke držal meč. Keď otvoril dvere vedúce do krčmy, vyvalili sa na neho vojaci, vyrazili mu meč z ruky a pritlačili ho ku stene. Niekto zakričal: „To musí byť ten fagan!“ Yarhelt nevedel, čo má robiť, no kým sa spamätal už ho držali dvaja vojaci a tiskli ho k zemi. Hrubé ruky mu strhli amulet zo šije, druhý vojak ho chytil a zdvihol.
„Pôjdeš s nami,“ povedal a vyvádzal ho z kuchyne von cez krčmu.

Pred krčmou stáli kone, vojak mu zviazal ruky aj nohy a vyhodil ho na koňa. Potom nasadli všetci vojaci a odišli aj s Yarheltom. Keď odchádzali videl ešte ako z dverí vybieha Edven a Seila, kričali za vojakmi a Edvenovi kvapkala po brade krv z roztrhnutej pery.

Pokračovanie nabudúce…