Divadelník – komédia pre nepriateľov divadla

Autorka: Magdaléna Pastieriková, 2.AG

„Dosky, ktoré znamenajú svet.“ Túto vetu už azda počul každý. (aj ten, kto neznáša divadlo) Toto, viac-menej klišé, zostáva podstatou divadla. Reflektovať život, svet a spoločnosť. Jednoducho je to zrkadlo každému človeku, ktorý je ochotný prísť a otvoriť myseľ irónii a kritike. Divadlo, samozrejme, prináša nielen tvrdú a krutú pravdu. Neskutočné a prifarbené príbehy sa na prvý pohľad síce môžu zdať ako len odľahčenie, ale aj tie majú myšlienku. Najhoršie, čo sa môže stať akejkoľvek hre, je nechápavý divák.

Čo sa stáva z umelca, ktorý je nepochopený? Má zmysel robiť umenie vo svete, čo si to neváži? Kde je hranica medzi svetom divadelným a tým skutočným? Na toto všetko sa hlavná postava snaží prísť. A ostatní sa iba čudujú. Vrátane publika.
Autor diela Thomas Bernhard zobrazuje smutnú realitu zle alebo vôbec nepochopeného umenia a nadáva publiku. Aj inscenácia v SKD sa snažila čo najviac „priblížiť“ svojmu publiku. Pomenili názvy, aby predstavovali blízke mestá a dediny a napádali práve svoje publikum.
Riadili sa citátom samotného Bernharda: „Rakúsko je krajina, v ktorej žije šesť a pol milióna debilov.“ Samozrejme, veľmi ľahko aplikovateľné na slovenské publikum. Bruscon, herec národného divadla, tu v zapadákove. Nik ho tu nechápe a ani sa nesnaží. Žena sabotuje jeho dielo svojou prirodzenou neschopnosťou a deti sa už ani nesnažia tváriť zaujato. Do toho všetkého potenciálne zlomyseľný kapitán hasičov a konštante čudujúci sa krčmár. Režisér, čo režíruje všetko, nielen hru s neochotným ansámblom.

Je to dráma či komédia? Záleží na tom, ako sa k tomu človek postaví. Pre nepriateľov divadla to môže byť komédia, pre oduševnených zástancov divadla tragédia a pre normálnych ľudí asi chaos. V podstate to je dráma o Brusconovom živote, ktorý je komédiou, pretože chce, aby bol plný drámy a nedarí sa mu to. Jeho jediný pokojný moment je nad slepačou polievkou. Ani tá mu nie je dopriata
podľa jeho gusta. Už len netrpezlivo očakáva moment, kedy odohrá svoju komédiu a odíde odtiaľto. Celé to na koniec aj tak pohorí na najpodstatnejšej časti jeho divadla. Absolútnej tme.
Scéna v podobe celobetónovej ohyzdnosti nazývanej krčma akoby z oka vypadla štandardnému podniku štvrtej cenovej kategórie. Už len pohľad na priestor odradzoval človeka od kreativity. Pôsobil ako bunker. Ako sa na záver dozvieme, má to svoje opodstatnenie. Ale aj bez toho krásne vykresľuje život človeka, ktorý iba očakáva jednu katastrofu za druhou a nemá nádej pre svet. Divadlo nie je ústavom útechy.

Tak isto kostýmy jasne rozdeľujú postoje postáv. Bruscon oblečený do tradičného mužského oblečenia z obdobia pred a počas 1. svetovej vojny významne kontrastuje s krčmárom v krikľavej šuštiakovej súprave. Honosný komplet, elegantný a uhladený vzhľad vyšinutého a sklamaného umelca súperí s kriminálne nevkusnou súpravou obyčajného krčmára. Krčmárova žena a dcéra sú oblečené v slniečkovo žltom atombordeli (kombinéze), aby sa náhodou nedalo pochybovať o ich postoji. Nezáujem o umenie a vzdelanie krásne odlišuje (aj vizuálne) ostatých od Bruscona. Jeho vlastné deti sa obliekajú do moderných šiat. Pani Brusconová ešte predbehne svojho manžela v úrovni obliekania, ale o elegancii sa dá len ťažko hovoriť. Toto všetko zmiešané s divadelnými kostýmami v hre vytvára sprvu chaos. Časom sa to nezlepší.

Nespochybniteľná Jana Oľhová v hlavnej úlohe divadelníka Bruscona podala, ako obvykle, fantastický výkon. Osobne som bola na verejnej generálke a päťdesiat strán čistého textu ju vykoľajil iba raz. Aj to iba nebadane. Monológ alebo dialóg s obecenstvom viedla
skoro nepretržite. A ako úplný kontrast sa objavil Marek Geišberg v postave krčmára, ktorý sa veľmi umne dve hodiny čudoval. (Ako každý, kto to sledoval) Aby som mu nekrivdila, prehodil asi sedem viet. Stále viac ako postava krčmárky stvárnená Ivanou Matuľovou.
Krčmárka zastával okrem svojej aj iné funkcie. Inšpicientku a technickú podporu. Tatiana Goldmannová v roli slepej dcéry krčmárov prináša už vlastne očakávaný prvok nezmyslu. Tak isto ako panni Brusconová v podaní Kataríny Dírerovej prináša jedno veľmi pekné operné dielko, ktoré vyjadruje celú náladu diela. Dcéra Brusconovcov, Sarah, stvárnená Zuzanou Rohoňovou je tým šikovnejším z ich dvoch detí. Zároveň sa radšej stavia otcovi na odpor a za pravdu dáva mame. Ich syn, Ferruccio – Matej Babej, grambľavý ale snaživý no nie moc úspešný. Vždy stojí na strane otca a snaží s mu vyhovieť ako sa dá. So sestrou sa predbiehajú
o priazeň (pokoj) od otca.
Táto hra je rozhodene pre nepriateľov divadla. Ak ju uvidia ako prvú, už nikdy v živote nezavítajú do divadla. Pre priaznivcov divadla to je ako studená sprcha. No a pre tých, čo sa aspoň na chvíľku ocitli pri tvorbe nejakej divadelnej hry, je to komédia z ich vlastného života.

(foto: www.divadlomartin.sk)