… s predsedom Najvyššieho súdu SR (1. časť)

od autora:

Autorka: Daniela Wänkeová, I.AG

Už na základnej škole som sa učila o systéme súdov v Slovenskej republike a viem, že súdnu moc u nás tvoria všeobecné súdy a Ústavný súd SR. Na vrchole všeobecných súdov je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ako žiaci máme len teoretické vedomosti o tom, ako súdy vyzerajú „zvnútra“, čo sudcovia a ďalší zamestnanci robia.  Ich prácu si však nevieme úplne predstaviť. Súčasne počúvame v dnešnej dobe viac aj o Európskom súde pre ľudské práva, na ktorý sa obracajú ľudia, keď dochádza k porušovaniu ich ľudských práv. Na rôzne témy som, s veľkou vďakou, privítala možnosť porozprávať sa s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  a bývalým sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva pánom JUDr. Jánom Šikutom, PhD.

  1. Pán predseda, aká bola vaša kariérna cesta až po funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky?

Moja kariérna cesta bola v podstate absolútne štandardná. Po skončení štúdia na Právnickej fakulte UK v  Bratislave ma lákala oblasť justície, súdnictva, keďže aj v rodine sme mali sudcov, tak to mohla byť  inšpirácia na to, aby  som sa prihlásil za justičného čakateľa a pripravoval sa na prácu sudcu. Po justičných skúškach som sa stal sudcom Okresného súdu Bratislava-vidiek v Bratislave,  kde som pôsobil od roku 1986 do roku 1990, kedy som bol prevolený na Krajský súd v Bratislave a tam som ako sudca na  občianskoprávnom kolégiu pôsobil až do roku 1994. V tomto roku som sa v rámci výberového konania dostal pracovať do Organizácie Spojených národov ako právny poradca, kde som pracoval 10 rokov. Počas týchto rokov som bol osobne v rôznych krajinách strednej a východnej Európy v rámci agentúry OSN,  úradu vysokého komisára OSN pre utečencov,  teda robil som s utečencami v Strednej Európe. Podieľal som sa na úprave legislatívy v súvislosti s utečencami, keďže v deväťdesiatych rokoch boli krajiny dovtedy utečencov  produkujúce a po zmenách sa postupne stávali krajinami utečencov prijímajúcimi.  Neskôr – v roku 2004 som bol navrhnutý, ako jeden z troch kandidátov, za sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (skratka ESĽP) a v konečnom dôsledku som bol zvolený parlamentným zhromaždením Rady Európy za sudcu ESĽP.

Obrázok 1 Najvyšší súd Slovenskej republiky (momentálne v rekonštrukcii)

  1. Priblížili by ste nám prácu sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva?

Práca sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva je prakticky  rovnaká, ako práca každého iného sudcu ako národného súdu aj medzinárodného súdu. Podstata tejto práce spočíva v tom, že sudca má  nejaký spisový materiál, ktorý musí preštudovať, k tomu musí preštudovať potrebnú literatúru a judikatúru  a potom navrhne prijať nejaké  rozhodnutie.  Základný rozdiel v práci sudcu ESĽP, oproti práci národného  sudcu (teda sudcu napr. na Slovensku) je v tom,  že ako hovorí samotný názov, na medzinárodnom súde pracuje sudca v kolektíve medzinárodnom. Na ESĽP sú sudcovia za každú členskú krajinu Rady Európy, ktorých v čase, keď som tu pracoval, bolo 47. Na tomto súde  sú nielen sudcovia, ale aj ostatný aparát,  ako napr. právnici,  administratívny aparát  zo  všetkých kútov Európy. Sú tam kolegovia rôznych náboženstiev – sú tam moslimovia, kresťania, kolegovia zo severských štátov,  z južanských štátov, z východnej Európy, západnej Európy, proste rôzne kultúry. Je to  na jednej strane  obohacujúce,  na strane druhej to  môže vytvárať niekedy aj čiastočne bariéry v komunikácii. Spočiatku je potrebné veci dobre pochopiť tak, aby potom spolupráca bola pohodová a plynulá. Rozdiel je tiež v tom, že sa koná v úradnom jazyku. Pokiaľ ide o ESĽP, koná sa v dvoch úradných jazykoch, a to v angličtine a francúzštine, to znamená, že všetko vlastne to čo robí sudca, ak komunikuje a oboznamuje aj na zasadnutí súdu svojich kolegov v senáte, oboznamuje to v cudzom jazyku.  Toto je veľký rozdiel oproti  práci národného sudcu, keď vlastne to, že koná v slovenskom  úradnom jazyku, tak to je  samozrejmosť a že na toto sa nemusí nijako špeciálne pripravovať. Predsa, keď sa sudca pripravuje  analyzovať nejakú právnu vec a právny problém, tak na ESĽP si to musí  pripraviť v cudzom jazyku čo je trochu komplikovanejšie a náročnejšie ako v materinskom jazyku. Ale v zásade tá práca je rovnaká alebo podobná. Možno však pozícia sudcu ESĽP je  zasa trošku iná v tom, že sudca ESĽP  tam má taký väčší prirodzený rešpekt . Keď to porovnám so situáciou na Slovensku, na sudcov sa veľakrát pozerá s takým dešpektom, a teda nie s rešpektom. To potom neprispieva k celkovému imidžu  sudcu alebo celkového imidžu celej justície. Ale práca je v zásade rovnaká.

  1. K porušovaniu akých ľudských práv z Vášho pohľadu dochádzalo najviac?

No to je zasa rozdielne. Ako som spomenul,  keď som pôsobil na ESĽP bolo 47 členských krajín Rady Európy a každá krajina mala svoje problémy. Tie práva, o porušovaní alebo neporušovaní, ktorých súd rozhodoval, tie sú taxatívne vymenované v Európskom dohovore o ľudských právach (ďalej aj Dohovor) a v protokoloch, ktoré boli potom postupne prijímané  k tomu európskemu dohovoru. V podstate sa jedná o občianske a politické práva, ako je právo na život, sloboda prejavu a právo na súkromie a rodinný život, právo zhromažďovania, majetkové práva, takže pokiaľ mám povedať, ktoré ľudské práva boli riešené najčastejšie  – no tak snáď nebolo  jedno  právo, ktorým by sa  ESĽP, voči nejakému štátu, ohľadne jeho porušenia alebo neporušenia, nezaoberal. Pokiaľ ide o častosť či frekventovanosť,  tak ako som spomínal, závisí to od štátu k štátu. Boli alebo sú krajiny, najmä krajiny Východnej Európy, kde demokracia  sa buduje, nie je tak vžitá v občanoch a v inštitúciách danej krajiny. Takže v týchto krajinách, kde prebiehali  alebo prebiehajú rôzne konflikty, môžem spomenúť Turecko, kde je problém  na východnej časti Turecka,  môžem spomenúť Ruskú federáciu, kde bol problém s Čečenskom. Pokiaľ ide o Ruskú federáciu tých problémoch bolo veľmi veľa, pretože sa riešili  medzištátne žaloby týkajúce sa toho, že ruská federácia okupovala časti území susedných krajín, ako je Gruzínsko a iné, z čoho vznikali, samozrejme, spory. V súčasnosti je to takisto,  Ukrajina a iné štáty, ktoré  žalujú Ruskú federáciu. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku,  a toto je asi pre nás zaujímavé,  my takéto sťažnosti proti Slovenskej republike v zásade  nemáme.  Slovensko malo a má, myslím že stále najväčší problém s článku 6 dohovoru. Celý článok hovorí o  práve na spravodlivý proces súdny v primeranej lehote. To znamená, ľudovo povedané, sú to prieťahy v konaní  a ľudia sa u nás sťažujú na to, že ich súdne konania a konania pred súdom či už sú to občianskoprávne konania alebo trestnoprávneho konania, ako aj konania o väzbe v trestných veciach, alebo konania o žiadostiach o prepustenie z väzby, neprimerane dlho trvajú.   A to by som povedal, to je aj najväčšia skupina sťažností proti Slovenskej republike. Samozrejme, sú tam aj sťažnosti, ktoré sa týkajú iných článkov a práv uvedených v dohovore, je to právo na osobnú slobodu a bezpečnosť  v článku 5 dohovoru,  ako som už spomínal – to môžu byť otázky zaistenia, zadržania a obmedzenia osobnej slobody,  dĺžky tohto obmedzenia, primeranosť zásahu tohto obmedzenia. Podobne sú to sťažnosti týkajúce sa  článku 8, a  to je právo na rodinný a súkromný život, to sú rôzne veci zásahu do súkromia jednotlivcov,  fyzických osôb alebo tiež porušenie  článku 10 –  sloboda prejavu. V týchto prípadoch ide o sťažnosti a prípady, kde niekto alebo novinár alebo nejaký časopis niekoho kritizoval alebo ho z niečoho obvinil a táto osoba,  zvyčajne to boli verejne činné alebo verejne známe osoby, ktoré požívajú nižšiu ochranu týmto článkom tak tie sa sťažovali, že  bolo zasiahnuté do ich právo na ochranu osobnosti, na cti utŕhanie a podobne.

Obrázok 2 Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu

  1. Počas obdobia, ktoré ste boli sudcom ESĽP, ktorý z prípadov porušovania ľudských práv vám najviac utkvel v pamäti?

Drvivá väčšina prípadov boli štandardné prípady, ktoré mi v pamäti určite neutkveli, pretože sa jednalo o  opakujúce sa prípady, myslím po právnej stránke. Prípady, ako som spomínal –  prieťahy v konaní alebo podobne, kde súd nerieši nič nové, ale prakticky podstata problému bola už dávno vyriešená –  tieto sa riešili štandardne. Boli riešené častokrát samosudcami alebo v trojčlennom senáte. Tie veci, ktoré boli zaujímavejšie,  tak tie riešil sedemčlenný senát alebo sa niektoré dostali aj do veľkej Komory do veľkého senátu, ktorý pozostáva zo sedemnástich sudcov, čiže to už  bola veľká skupina sudcov, ktorá riešila  najzávažnejšie a najzložitejšie prípady. Takých zaujímavých bolo určite niekoľko,  keby som si mal teraz takto spomenúť, tak určite medzi tieto prípady by patril (a to som už odchádzal z ESĽP a národný súd v roku 2015) prípad Lambert proti Francúzsku, bol to veľmi zaujímavý prípad. Jednalo sa o mladého muža, ktorý  mal rodinu a  pri autonehode utrpel také zranenia, ktoré spôsobili, že bol nehybný a bol pripútaný na lôžko, avšak  jeho mozog, a teda mozgové funkcie viac menej fungovali, akurát telo mu vypovedalo funkcie a  tam sa riešila otázka, či je možné ho odpojiť od umelej výživy, na ktorú bol odkázaný a bez ktorej by samozrejme, nemohol prežiť.  Situácia bola zvláštna v tom, že časť  jeho rodiny a to manželka,  tá žiadala, aby bol odpojený od týchto vyživovacích prístrojov a zrejme si chcela usporiadať svoj ďalší život a naopak jeho rodičia, tí boli proti tomu a nechceli, aby bol odpojený a stále verili, že aj keď je v takomto stave, tak lekárska veda môže pokročiť a  v budúcnosti, sa dá jeho stav zlepšiť. Toto bola  veľká dilema vlastne aj aj pri rozhodovaní jednotlivých sudcov. Spomínam si, že senát, ktorý o tom rozhodoval, bol veľmi rozpoltený.

  1. Pamätáte si, žeby sa riešil prípad porušovania práva na vzdelanie? Žeby napríklad bolo odopreté právo detí vzdelávať sa?

Právo na vzdelanie nie je priamo v dohovore o ľudských právach, ako som spomínal Dohovor o ľudských právach obsahuje občianske a politické práva a  právo na vzdelanie obsahuje jeden z  dodatkových protokolov, ktoré boli postupne prijímané k tomuto dohovoru, v ktorých protokoloch sa teda išlo ďalej išlo sa na majetkové práva a išlo sa až na otázky vyhostenia, a teda medzi týmito nájdeme aj právo na vzdelanie. Myslím, že súd sa nezaoberal alebo nemal pred sebou takú sťažnosť, ktorá by, ktorá by zabraňovala maloletým  právo na vzdelanie. Myslím,  že taká situácia  v Európe, teda v európskom kontexte ani nebola riešená, ale boli tieto články použité  v prípadoch, kde išlo o menšiny,  kde deťom určitej menšiny bolo  nútené sa vzdelávať v inom jazyku, ako vo svojom jazyku alebo naopak.  Nebolo im umožnené sa vzdelávať v tom svojom jazyku alebo to boli prípady,  kde boli deti určitej menšiny segregované pri vzdelávaní do špeciálnych škôl. Vlastne sa vytvárala situácia, že tieto deti týmto spôsobom boli až diskriminované. Boli to prípady aj voči Maďarsku, Rumunsku aj voči  Českej republike. Išlo o rómske menšiny,  deti z rómskych menšín.  Prípad obdobného typu bol v súčasnosti nedávno aj predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR, týkajúci sa umiestnenia rómskych detí do školy v Starej Ľubovni, kde  najvyšší súd povedal,   že  umiestnenie rómskych detí do jednej školy a ich koncentrácia  na základnej škole v triede, kde sú výlučne deti rómskej menšiny, že  toto  vedie k diskriminácii.  Čiže išlo o prípad, niežeby im bolo zabránené vzdelávaniu, ale to vzdelávanie bolo týmto spôsobom ovplyvnené  a viedlo k diskriminácii.

  1. V súčasnosti sa veľa hovorí aj o týraní zvierat, je mi jasné, že na Európskom súde pre ľudské práva sa neriešia práva zvierat, ale predsa sa opýtam – stretli ste sa aj s nejakým takým prípadom, kde by došlo k porušovaniu práv zvierat?

Tak také veci sa skutočne neriešia, lebo už keď si zoberiete článok 1 dohovoru, tak v ňom sa hovorí o tom, že členské štáty (teda vysoké zmluvné strany –  ale sú to vlastne členské štáty dohovoru,  a to sú tie signatárske štáty, ktoré pristúpili k tomuto dohovoru) sa zaväzujú vo vzťahu k občanom dodržiavať tie práva, ktoré sú uvedené v dohovore. To znamená, že záväzok štátu dodržiavať nejaké práva vo vzťahu k zvieratám v tomto dohovore nie je zakotvené. Ale to nič nebráni  štátom, aby si na národnej úrovni prijali predpisy a zákony, ktoré toto upravujú a ktoré zakazujú určité zlé zaobchádzanie voči zvieratám a ak sa takéto týranie alebo zlé zaobchádzanie so zvieratami preukáže, tak aby sme v trestnej nejakej norme stanovovali za takéto zaobchádzanie trest. Aj v Slovenskej republike  zvieratá boli uznané za živú bytosť, a teda je to zase niečo iné ako keď poškodzujete nejakú vec, že rozbijete nejaký hmotný statok, ako keď ublížite živej bytosti. Takže to je dobré, že zákony  takto rozlišujú a týmto spôsobom chránia aj zvieratá.  Ale – ako už vyplýva z názvu, hovoríme o základných ľudských právach a slobodách, takže  tým, že zvieratá nie sú ľudia, tak sa nemôžu  dostať pred Európsky súd pre ľudské práva.

 Pojednávania na okresnom súde sú verejné, ako verejnosť sa aj my študenti, môžeme prísť pozrieť na ich priebeh, dá sa prísť aj na najvyšší súd?

Určite áno. To, ktoré pojednávania sú verejné a ktoré nie, stanoví samozrejme zákon a predpis, len musím povedať, že na najvyššom súde tá situácia je už trochu iná ako je to na okresnom súde a na krajskom súde. Najvyšší súd je poväčšine, až na výnimky v trestných veciach, kde koná ako súd odvolací, tak v občianskoprávnych a obchodných veciach na najvyššom súde tento pôsobí ako súd kasačný ako súd dovolací. Čo znamená, že najvyšší súd v týchto veciach, už nevykonáva verejné pojednávanie a  vôbec nevykonáva pojednávanie, ale  len pracuje so spisom a jeho obsahom.   Keďže dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, najvyšší  súd prejednáva už právoplatne skončené veci a z toho spisu zisťuje, či došlo k nejakému pochybeniu, ktoré má za následok, že je potrebné rozhodnutie zrušiť a vrátiť naspäť. Takže tu, ak by študenti chceli prísť na  verejné pojednávanie, tak hovoríme asi len o  možnosti prísť na také pojednávanie  v trestnej veci, kde najvyšší súd  koná ako súd odvolací,  pokiaľ nie je vylúčená verejnosť, lebo je to z nejakých dôvodov potrebné. Keď to tak zosumarizujem, tak  vlastne  študent tu ale moc  nevidí z tej procesnej stránky toľko, koľko vidí na okresnom súde, kde sa vykonáva dokazovanie a je vidno celý proces.

  1. Je možnosť verejne sledovať aj pojednávania na ESĽP?

Áno. Treba povedať, že tam sa  verejné pojednávania dejú výnimočne,  pokiaľ ide o senátne alebo komorové rozhodnutia (teda hovoríme o zložení senátu zo siedmich sudcov), tam sa dejú veľmi výnimočne a  99 % týchto konaní je neverejných.  Pokiaľ však ide o konanie pred veľkou komorou, teda tým  veľkým senátom, zloženom zo sedemnástich sudcov,  tak tieto sú takmer alebo všetky verejné a je tam možná prítomnosť verejnosti.  Veľká  zasadacia miestnosť je uspôsobená  tak, že sú tam kamery a sa všetko sníma a prenáša sa a je to možné vidieť na internete. Ale myslím, že je  tam trošku určité oneskorenie vzhľadom na to, že v niektorých prípadoch je potrebné anonymizovať určite mená svedkov alebo určitých ľudí, účastníkov, takže to vysielanie sa robí s oneskorením po tom,  čo sa a anonymizuje to,  čo by tam nemalo byť a teda v podstate sa to dá sledovať.

 

Pokračovanie v ďalšom čísle. 😉