Autorka: Magdaléna Pastieriková, 2.AG
„Dosky, ktoré znamenajú svet.“ Túto vetu už azda počul každý. (aj ten, kto neznáša divadlo) Toto, viac-menej klišé, zostáva podstatou divadla. Reflektovať život, svet a spoločnosť. Jednoducho je to zrkadlo každému človeku, ktorý je ochotný prísť a otvoriť myseľ irónii a kritike. Divadlo, samozrejme, prináša nielen tvrdú a krutú pravdu. Neskutočné a prifarbené príbehy sa na prvý pohľad síce môžu zdať ako len odľahčenie, ale aj tie majú myšlienku. Najhoršie, čo sa môže stať akejkoľvek hre, je nechápavý divák.
Čo sa stáva z umelca, ktorý je nepochopený? Má zmysel robiť umenie vo svete, čo si to neváži? Kde je hranica medzi svetom divadelným a tým skutočným? Na toto všetko sa hlavná postava snaží prísť. A ostatní sa iba čudujú. Vrátane publika.
Autor diela Thomas Bernhard zobrazuje smutnú realitu zle alebo vôbec nepochopeného umenia a nadáva publiku. Aj inscenácia v SKD sa snažila čo najviac „priblížiť“ svojmu publiku. Pomenili názvy, aby predstavovali blízke mestá a dediny a napádali práve svoje publikum.
Riadili sa citátom samotného Bernharda: „Rakúsko je krajina, v ktorej žije šesť a pol milióna debilov.“ Samozrejme, veľmi ľahko aplikovateľné na slovenské publikum. Bruscon, herec národného divadla, tu v zapadákove. Nik ho tu nechápe a ani sa nesnaží. Žena sabotuje jeho dielo svojou prirodzenou neschopnosťou a deti sa už ani nesnažia tváriť zaujato. Do toho všetkého potenciálne zlomyseľný kapitán hasičov a konštante čudujúci sa krčmár. Režisér, čo režíruje všetko, nielen hru s neochotným ansámblom.
Je to dráma či komédia? Záleží na tom, ako sa k tomu človek postaví. Pre nepriateľov divadla to môže byť komédia, pre oduševnených zástancov divadla tragédia a pre normálnych ľudí asi chaos. V podstate to je dráma o Brusconovom živote, ktorý je komédiou, pretože chce, aby bol plný drámy a nedarí sa mu to. Jeho jediný pokojný moment je nad slepačou polievkou. Ani tá mu nie je dopriata
podľa jeho gusta. Už len netrpezlivo očakáva moment, kedy odohrá svoju komédiu a odíde odtiaľto. Celé to na koniec aj tak pohorí na najpodstatnejšej časti jeho divadla. Absolútnej tme.
Scéna v podobe celobetónovej ohyzdnosti nazývanej krčma akoby z oka vypadla štandardnému podniku štvrtej cenovej kategórie. Už len pohľad na priestor odradzoval človeka od kreativity. Pôsobil ako bunker. Ako sa na záver dozvieme, má to svoje opodstatnenie. Ale aj bez toho krásne vykresľuje život človeka, ktorý iba očakáva jednu katastrofu za druhou a nemá nádej pre svet. Divadlo nie je ústavom útechy.
Tak isto kostýmy jasne rozdeľujú postoje postáv. Bruscon oblečený do tradičného mužského oblečenia z obdobia pred a počas 1. svetovej vojny významne kontrastuje s krčmárom v krikľavej šuštiakovej súprave. Honosný komplet, elegantný a uhladený vzhľad vyšinutého a sklamaného umelca súperí s kriminálne nevkusnou súpravou obyčajného krčmára. Krčmárova žena a dcéra sú oblečené v slniečkovo žltom atombordeli (kombinéze), aby sa náhodou nedalo pochybovať o ich postoji. Nezáujem o umenie a vzdelanie krásne odlišuje (aj vizuálne) ostatých od Bruscona. Jeho vlastné deti sa obliekajú do moderných šiat. Pani Brusconová ešte predbehne svojho manžela v úrovni obliekania, ale o elegancii sa dá len ťažko hovoriť. Toto všetko zmiešané s divadelnými kostýmami v hre vytvára sprvu chaos. Časom sa to nezlepší.
Nespochybniteľná Jana Oľhová v hlavnej úlohe divadelníka Bruscona podala, ako obvykle, fantastický výkon. Osobne som bola na verejnej generálke a päťdesiat strán čistého textu ju vykoľajil iba raz. Aj to iba nebadane. Monológ alebo dialóg s obecenstvom viedla
skoro nepretržite. A ako úplný kontrast sa objavil Marek Geišberg v postave krčmára, ktorý sa veľmi umne dve hodiny čudoval. (Ako každý, kto to sledoval) Aby som mu nekrivdila, prehodil asi sedem viet. Stále viac ako postava krčmárky stvárnená Ivanou Matuľovou.
Krčmárka zastával okrem svojej aj iné funkcie. Inšpicientku a technickú podporu. Tatiana Goldmannová v roli slepej dcéry krčmárov prináša už vlastne očakávaný prvok nezmyslu. Tak isto ako panni Brusconová v podaní Kataríny Dírerovej prináša jedno veľmi pekné operné dielko, ktoré vyjadruje celú náladu diela. Dcéra Brusconovcov, Sarah, stvárnená Zuzanou Rohoňovou je tým šikovnejším z ich dvoch detí. Zároveň sa radšej stavia otcovi na odpor a za pravdu dáva mame. Ich syn, Ferruccio – Matej Babej, grambľavý ale snaživý no nie moc úspešný. Vždy stojí na strane otca a snaží s mu vyhovieť ako sa dá. So sestrou sa predbiehajú
o priazeň (pokoj) od otca.
Táto hra je rozhodene pre nepriateľov divadla. Ak ju uvidia ako prvú, už nikdy v živote nezavítajú do divadla. Pre priaznivcov divadla to je ako studená sprcha. No a pre tých, čo sa aspoň na chvíľku ocitli pri tvorbe nejakej divadelnej hry, je to komédia z ich vlastného života.
(foto: www.divadlomartin.sk)
Pre tých, ktorí nevedia kto som, volám sa Ivan, mám pätnásť rokov a teraz vám poviem niečo o sebe. Nie som moc nadaný v športe, ale pár športov som už vyskúšal. Hrám pingpong v našom dedinskom klube, veľmi ma to baví a celkom mi to aj ide. Veľmi rád čítam anglické knihy, hlavne detektívne, a knihy ktoré sa odohrávajú v inom, respektíve magickom svete, a sú o rôznych kúzlach a záhadách. Rád pozerám filmy a seriály. Medzi obľúbené seriály patrí Stranger Things a Teen Wolf.
Volám sa Richard a mám 16 rokov. Pochádzam z Turčianskych Teplíc a bývam tu odmalička. Vo voľnom čase sa rád venujem napr. pozeraniu filmov, športu alebo technológiám a vždy sa snažím učiť niečo nové. Mojím cieľom je vytvárať články, ktoré nielen informujú, ale aj inšpirujú a daju priestor ľuďom sa zamyslieť. Verim, že každá téma je zaujímavá a náučná, ak ju vieme podať správnym spôsobom.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Ahojte, volám sa Ema. Rada kreslím a maľujem, venujem sa rôznym umeleckým činnostiam, ktoré mi umožňujú vyjadriť svoju kreativitu. Umenie pre mňa znamená voľnosť a možnosť tvoriť bez hraníc. Okrem toho si užívam počúvanie hudby a čítanie kníh. Taktiež rada a často pozerám filmy či seriály, najmä tie historické alebo fantasy. Mojím najobľúbenejším seriálom je Game of Thrones.
Moje meno je Michaela Gergišáková no väčšina ma volá Michelle. Mám 15 rokov, som z 2.BG.
Volám sa Lukáš Blizniak, som žiakom II.BG a mám 15 rokov. Hrávam futbal za TJ Družstevník Dražkovce a rád ho aj pozerám, najmä FC Barcelonu. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi alebo pozerám filmy. Taktiež obľubujem hranie počítačových hier ako napríklad VALORANT.
Volám sa Matúš, no väčšina ma volá Abdul, mám 16 rokov a chodím do II.AG. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi, chodím cvičiť a samozrejme, rád hrám počítačové hry ako VALORANT a iné strieľačky. Rád aj pozerám filmy a seriály, a medzi moje obľúbené patrí Fight Club, Truman show a Dexter. Nie som najväčší fanúšik čítania a učenia, ale keď je treba, tak sa naučím. Na Journali som sa ocitol náhodou. Rád budem písať články a novinky o tejto škole.
Úprimnosť treba 🙂 Volajú ma Terka a chodím do 2.AG. Mám 15 a budem úprimná, vôbec ma nebaví písať. Z predmetov ma najviac baví asi slovenčina. Zo športov mám najradšej jazdectvo, ktorému sa aj aktívne venujem. Vo voľnom čase počúvam hudbu a som s kamarátmi. Taktiež rada pozerám filmy a seriály, hlavne fantasy.
Volám sa Matúš, mám sedemnásť rokov a som žiakom 2.AG. Rád chodím von na bajku do prírody alebo hrám basketbal s kamarátmi, s ktorými si tiež niekedy rád zahrám nejakú videohru. Medzi moje obľúbené aktivity patrí počúvanie hudby (najradšej mám rock), editovanie videí a tiež si rád pozriem nejaký film alebo seriál (rád mám Interstellar a Stranger Things). Do školského Journalu som sa dostal v rámci ZMAK-u. Nikdy som písanie článkov neskúšal, tak uvidím, ako mi to pôjde.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.
Nedočkavý Aďo
Kto som? Ani sám neviem. 🙂
Športový nadšenec
Ľudovít Šenkár
Netrpezlivý Maxim
Volám sa Andrej Janík a chodím do triedy 1. BG. Som milovníkom futbalu, pozerám ho už od mojich šiestich rokov a taktiež futbal aktívne hrávam už sedem rokov, z toho dva roky za MŠK Fomat Martin. Tých zvyšných päť rokov som hral za Attack Vrútky.
Človek
Trpezlivý Martin
Kto som?
Hrávam volejbal za Martin. Myslím si, že každý, kto ma uvidí na chodbe, si pomyslí, že hrám nejaký takýto šport, ako je volejbal alebo basketbal. Sami skúste prísť na to, prečo. Toto vám môže napovedať o tom, ako ma bavia športy. Netrúfnem si povedať, že som nejaký talent v každom športe. Celkovo športy sú moja najsilnejšia stránka. Bavilo by ma písať hlavne o športoch, ale nebránim sa ani ostatným témam.
S nosom v knihe