Maliarsky sen jednej piatačky

Autorka: Eva Rybanská, 5.A

Na jednej starej ulici v Londýne stál ružový dom, v ktorom nikto nebýval, len myši. Kedysi tam bývala jedna rodinka, ale odišli bývať do New Yorku. Ružový dom ostal prázdny, no nie na dlho. Presťahovala sa tam moja mama s otcom a narodilo sa im 125 detí a jedným z nich som aj ja, Líza. Od malička ma baví kresliť voskovkami, ktoré som v ružovom dome našla, no bez papiera, tak kreslím na podlahu. Sú to rozprávkové voskovky, v noci svietia, sú to jediné voskovky, čo mám.
Raz chcem byť úspešná maliarka, viem, že myš sa tak trochu nehodí na maliarku, aj mi to všetkých 124 súrodencov hovorí, ale ja chcem ísť za svojím snom. A tak sa teda vyberiem na týždeň preč za inšpiráciou, no potom sa vrátim do ružového domu. Zaumienila som si, že
nájdem aspoň jednu myš, ktorá má tiež rada maľovanie a môže sa k nám nasťahovať, ak bude chcieť. No tak sa už nebudem zdržiavať a idem!
Prešli dve hodiny hľadania a tu zrazu na mňa niekto prehovorí: “Ahoj. Ja som Amanda!” odpoviem slušne aj ja: “Ahoj, ja som Líza, rada maľujem, a ty?” Amanda sa usmiala: “Aká úžasná náhoda, ja tiež!” Naraz sme spolu počuli nejaké hlasy: “Konečne ste sa našli!” S Amandou sme sa na seba pozreli: “Kto to bol? Ja neviem, počula si to aj ty? Ten hlas nám odpovedal: “ To sme boli my, svietiace voskovky! Áno, a keďže si si našla kamarátku, ktorá rada maľuje, tak sa premeníme na kufrík plný pasteliek.“ 🙂
S Amandou sme sa potešili a zahrialo nás pri srdiečku. Ešte mi napadlo, že sa jej niečo opýtam: ”Amanda, chcela som sa ťa opýtať, či by si k nám nechcela ísť bývať.” Amanda sa na mňa pousmiala a odvetila: “Veľmi rada Líza!” Tak poďme.
O 7 dní a 2 hodiny:
Ahoj súrodenci, ahoj mami a oci, toto je moja najlepšia kamoška! Dobrý deň, ja som Amanda a tiež rada maľujem ako Líza. Mohla by som u vás bývať? Jasné, ak si Lízina kamoška, tak to s ňou môžeš mať izbu. Áno! spoločne sme zvolali. Budeme super maliarky 🙂
A tak sa nám splnil sen.