Nová škola – nový začiatok a… EGMT Camp

Autorka: Magdaléna Pastieriková, I.AG

Prvý ročník gymnázia. Nový priestor, noví ľudia. Pravda, pre niektorých staronový priestor a staronoví ľudia. Nič to nemení na tom, že aj známe tváre sú akési iné vo svete gymnazistu. Niektorí z nás sa dokonca musia každý týždeň dočasne odsťahovať z domu a bývať na internáte či dochádzať vlakom. No, skrátka, zmena nad zmenu a chaos nad chaos.
Ak by nebolo brilantného nápadu zvaného EGMT Camp, neviem, či by mnoho z nás (prvákov) prežilo prudký začiatok. Najprv sme sa stmelili ako kolektív, pochopili základné pravidlá a požiadavky a až potom nás vypustili do vyučovacieho procesu. Myslím, že to ušetrilo aspoň nejaké nervy a starosti našim pedagógom. Zároveň sme sa mohli lepšie spoznať aj s našimi triednymi pani učiteľkami, pani farárkou Bosákovou, pani psychologičkou, s Julie, pánom učiteľom Hroboňom, dokonca aj s pánom riaditeľom Sopoligom. Nesmieme zabúdať ani na úžasných Peer ministry, ktorí boli akýmsi spojovacím mostom medzi nami, nováčikmi a už zabehnutým systémom. Nehovorím už ani o tom, akým boli všetci neskutočným zdrojom inšpirácie a humoru.
V Kľačne sme boli rozdelení do troch tímov. Modrý, zelený a oranžový. Medzi sebou sme súperili v tom, kto nazbiera viac bodov a vyhrá. Bodované boli rôzne činnosti – od upratovania izieb, cez služby, až po súťažné úlohy. No, trošku zdravej rivality nikdy nezaškodí. Aj keď víťazstvo nebolo primárnym cieľom, jeden z tímov vyhrať musel.
Konkrétne oranžový – s úžasnou kapitánkou. To však nie je podstatné. Podstatné bolo, že sme sa dokázali zomknúť ako tím a spoločne zabojovať. Nemajte však pocit, že sme sa tam iba ulievali. Mali sme aj hodiny angličtiny. Je pravda, že boli zväčša brané zábavnou a hravou formou, ale to neznamená, že neboli užitočné. Základný cieľ bol spoznať sa navzájom, ale vďaka vytváraniu portfólia, písaniu listu
svojmu budúcemu ja či vytváraniu svojich profilov, sme spoznali aj sami seba. Ja som samú seba lepšie spoznala aj pri ľahších športovejších aktivitách a ešte raz som si ujasnila, že šport nebude moja budúcnosť. Musím priznať, že aj mňa tieto aktivity bavili. Či už išlo o rozmotávanie ľudského uzla, hľadanie a následné skladanie slov alebo o aktivity s Julie a Peer ministry. Človek nemal čas sa nudiť. Hoci som sa pre zranenie nemohla plne zúčastniť všetkých aktivít, nebola som nikdy úplne vynechaná. O naše vnútro bolo tiež výborne postarané. Nie len čo sa týka kuchyne, ktorá bola mimochodom úžasná, ale pomohli aj ranné stíšenia, ktoré nás povzbudili do nového dňa.
Večer nás zase zaujali prednášky o škole a jej poslaní alebo o našej vlastnej osobnosti. Skrátka, boli sme preskúmaní z každej strany a uhla.
Celé toto malo vyvrcholenie v záverečný večer. Išlo naozaj o všetko. Samozrejme, nie naozaj, ale práve v tom momente so mnou tak lomcoval adrenalín, až sa mi zdalo, že hej. V posledných troch úlohách sme naozaj mohli predviesť svoje schopnosti a strápniť sa pre väčšie dobro. Pohybovanie keksíkom po tvári bez rúk a chubby bunny boli bláznivé a celé to zaklincovala úloha, ktorá nás naučila vážiť si šťastie. Hod mincou o body. Niekoľkodňovú snahu celého tímu mohol v okamihu zničiť obyčajný kus kovu. Celkom známa situácia v živote.

Každý, kto bol prvákom na našom gymnáziu a zažil kemp, pevne verím, je vďačný za ten čas. A budúci prváci a účastníci kempu – tešte sa!