… s Matejom Tóthom

od autora:

Autorka: Ema Gáspárová, 1.AG

Interview som robila s Matejom Tóthom. Náš úspešný reprezentant v atletike, disciplína chôdza. Olympijský víťaz, majster sveta, dvojnásobný vicemajster Európy. Najlepší športovec Slovenska v roku 2016. Zakladateľ O2 športovej akadémie Mateja Tótha. Aktuálne riaditeľ Vojenského športového centra DUKLA Banská Bystrica.

Rozhodla som sa práve pre Mateja Tótha pretože už som sa s ním v minulosti stretla a chcela som vedieť viac o jeho kariére.

1. Čo alebo kto vás priviedol ku chôdzi?

Atletika. Od piateho ročníka ZŠ som navštevoval triedu zameranú na atletiku a tam sme všetci skúšali všetky atletické disciplíny a mne išla celkom dobre práve chôdza. Následne som sa dostal do skupiny chodcov, na čele s trénerom Petrom Mečiarom, ktorý bol veľmi významný v tom, že mi chôdza učarovala.

2. Ako ste sa stravovali, keď ste profesionálne súťažili?

Prvú časť kariéry úplne štandardne. Dával som si pozor akurát tesne pred pretekmi, alebo náročnými tréningami, aby mi niečo nezaťažilo žalúdok. Dostal som sa na určitú vysokú úroveň, ale keď som chcel získavať medaily, bolo treba pracovať s každým detailom a strava bola jeden z nich- dokonca veľmi podstatným. Preto som obmedzil sacharidy a snažil sa naučiť telo, aby vedelo viac pracovať s tukmi. To mi pomohlo v pretekoch lepšie hospodáriť s energiou a aj v závere päťdesiatkilometrovej trate mať energiu na zrýchlenie.

  1. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že začnete znova vrcholovo súťažiť?

Absolútne nie. Moja kariéra bola veľmi dlhá, dokázal som v nej viac ako by som si niekedy čo i len pomyslel a využil som 100% svojho potenciálu.

  1. Koľkokrát ste museli za týždeň cvičiť alebo trénovať ?

Bol som profesionálny športovec, takže tréning bol denno-denný. Často dvojfázový (tréning ráno aj poobede). Plus cvičenie s fyzioterapeutom na dennej báze, posilňovňa, regenerácia. Športu som sa venoval veľa hodín denne. Ale aj vo voľnom čase som musel dodržiavať životosprávu a byť športovcom 24hodín denne.

  1. Ako dlho sa venujete tomuto športu ?

Už sa nevenujem- som na športovom dôchodku. Moja kariéra trvala 26 rokov.

  1. Ako reagovala vaša rodina na výhru v Rio de Janeiro?

Bola to obrovská radosť. Od malička som mal v rodine obrovskú podporu a tak sme to brali, že je to naše spoločné víťazstvo.

  1. Venovali ste sa v mladosti aj iným športom ?

Ako dieťa som skúšal futbal a karate. Ale v mladšom veku ma bavilo športovať hlavne s kamarátmi vonku pred panelákom. Hrali sme hokejbal, futbal, bicyklovali, behali, korčuľovali, lyžovali.

  1. Ako ste sa dostali k Dukle?

Keď som ako junior dosiahol určitú výkonnosť (bol som 6. na majstrovstvách Európy juniorov), lanáril ma do DUKLY a do jeho tréningovej skupiny Juraj Benčík. Veľmi skúsený tréner. Keď som sa chcel posunúť a dosiahnuť vyššie ciele, bolo treba ísť k najlepšiemu trénerovi, do najlepšej tréningovej skupiny a do najlepších podmienok, ktoré práve Vojenské športové centrum DUKLA Banská Bystrica vytvára.

  1. Prečo ste sa rozhodli ísť do ozbrojených síl?

Práve pre vyššie spomenuté. Chcel som mať čo najlepšie podmienky a športom sa živiť. A na Slovensku je práve DUKLA voľbou číslo jedna. Byť „v uniforme“ je pre športovca možnosť ako mať okrem dobrých tréningových podmienok aj sociálne zabezpečenie a môže sa športu venovať naplno.

  1. Aký bol váš najvážnejší úraz počas vašej aktívnej kariéry?

Nemal som úraz, keďže chôdza nie je kontaktný šport. Ale zranenia určite boli. Hlavne v závere kariéry, keď moje telo už dávalo signály, že tréningy a tisíce kilometrov dávajú zabrať viac ako je schopné zregenerovať. S tým súvisí aj zranenie, ktoré som mal pred olympiádou v Riu. Podarilo sa nám nohu udržať v príprave a na pretekoch, ale po pretekoch som musel absolvovať operáciu holennej šľachy, ktorá už bola chronicky zapálená.

  1. Aké ste mali pocity z toho, že ste sa kvalifikoval na olympijské hry?

V kariére som bol na piatich olympiádach. Moje prvé boli v roku 2004 v Aténach, keď som mal 21 rokov. Vtedy to bol môj veľký sen a už účasť v takom mladom veku bol obrovský úspech. Skončil som vtedy až 32., ale bol to pre mňa obrovský zážitok a bol som motivovaný ako nikdy pred tým dokázať v športe viac.

  1. Uvažovali ste pred tým, ako ste sa dostali na olympiádu, že vyhráte zlato?

V Aténach mi to ani nenapadlo. Ale v Riu to už bolo iné. Rok pred tým som vyhral majstrovstvá sveta a v Riu som bol najväčší favorit. Ale už som spomínal zranenie holennej šľachy. Takže vnútorne som nemyslel na zlato. Tešil som sa, že sa mi podarilo aj napriek problémom pripraviť na štart, ale nevedel som, či noha vydrží a či budem schopný „biť“ sa s tými najlepšími.

  1. Ktorú medailu si ceníte najviac?

Určite spomínané zlato z olympiády v Riu. Vyhrať olympiádu je pre športovca, špeciálne pre atléta, najviac, čo môže dokázať.

  1. Kedy ste ukončili svoju aktívnu kariéru?

Hneď po svojej piatej olympiáde v Tokiu 2021.

  1. Venujete sa aj naďalej chôdzi alebo niečomu inému?

Aktívne už nie. Snažím sa hýbať, koľko môžem. Ale hlavne behám, sem-tam futbal, prechádzky, lyže. Chôdzu stále sledujem, pomáham radami mladým chodcom, chodím na preteky ako fanúšik.

  1. Keby ste sa vrátili na začiatok vašej kariéry, vybrali by ste si chôdzu?

Určite áno. Bola to úžasná kariéra a krásna časť môjho života.

  1. Aké sú vaše plány a ciele do budúcnosti?

Chcem zostať aktívny v športe. Aktuálne som riaditeľ VŠC DUKLA, člen výkonného výboru Slovenského olympijského a športového výboru, Slovenského atletického zväzu. Všade môžem pomáhať vytvárať čo najlepšie podmienky pre športovcov. Ale chcem sa viac venovať aj svojej rodine, keďže ako športovec som bol často mimo domu.

Pozn.: Fotka vznikla v časoch, keď som navštevovala základnú školu a bola som redaktorkou školskej televízie  🙂