Autorka: Zuzana Novotná, V.BG
Paríž, mesto lásky a svetla. Pre mnohých je toto francúzske mesto miestom snov, iní ho považujú za preceňované a môžeme sa stretnúť aj s takými, ktorí mohli pred samotnou návštevou rozmýšľať o Paríži pozitívne, ale ich názor sa zmenil krátko po návšteve. Takúto situáciu ľudia nazývajú takzvaným „parížskym syndrómom“. Jedná sa o sklamanie návštevníka, keď návšteva Paríža nenaplní jeho očakávania a predstavy, čo pri ročnom počte turistov, ktorý dosahuje 30 miliónov, nie je nič nezvyčajné .
V lete 2022 som mala vďaka programu DiscoverEU Interrail možnosť navštíviť Paríž, prejsť si jeho najznámejšie pamiatky a urobiť si o meste vlastný názor. Aký teda je?
Paríž sme zastihli v poslednom augustovom týždni, kedy bolo vonku ešte stále príjemne teplo, čo sme veľmi ocenili pri prechádzaní sa jeho ulicami, po
pri Seine alebo sedení v parkoch, čo bola jedna z mojich najobľúbenejších aktivít. Denne sme prešli cez 20 km a to aj napriek tomu, že sme sa na niektoré miesta dopravovali verejnou dopravou, pretože samozrejme nie všetky pamiatky sú situované na jednom mieste. V takomto prípade určite nezaškodí spraviť si aspoň aký-taký prehľad o konkrétnych lokáciách vyhliadnutých miest a vyhnúť sa tak opakovanému chodeniu hore dole po celom meste. Nám plánovanie veľmi pomohlo, no stalo sa nám aj, že sme práve vďaka náhodnému preskúmavaniu bez konkrétneho cieľa našli tie najzaujímavejšie miesta.
Asi najznámejším symbolom Paríža je Eiffelova veža. Známa ako Eiffelovka, ani ona nemohla chýbať na našom zozname. My osobne sme sa ju rozhodli ísť pozrieť večer, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrá voľba. V najbližšom malom supermarkete sme si po ceste kúpili rôzne jedlá na náš večerný piknik, rozložili sa na trávniku pred vežou a čakali, kým hodiny odbijú celú. Každú hodinu od zotmenia
sa totiž veža v hodinových intervaloch rozsvieti na 5 minút a „odprezentuje“ sa tak v naozaj najlepšom svetle. Musím povedať, že sledovať v teplý večer blikajúcu Eiffelovku bol jeden z najlepších momentov celého výletu a zrejme pre nás aj omnoho obohacujúcejší, ako keby sme sa pri nej len pristavili cez deň, kedy sa čaro večera vytráca.
Veľkou výhodou Paríža, ktorú sme ako študenti využili aj my, boli vstupy do múzeí, galérií a pamiatňok pre ľudí do 23 rokov zadarmo. Stačilo sa vopred zaregistrovať na vybraný termín, aby sme nemuseli čakať v rade a mohli sme si prezrieť niektoré z najznámejších svetových diel bez akýchkoľvek poplatkov, čo sme, samozrejme, veľmi ocenili. Keďže nás ale tlačil čas, navštívili sme len jedno múzeum, a to Musée de l´Orangerie, o ktorom sme sa dozvedeli cez internet. Pri návšteve Paríža chce mnoho ľudí vidieť slávnu Monu Lisu v Louvri, ktorá ale mňa veľmi úprimne nezaujímala.
Musée de l´Orangerie bol môj jasný cieľ a to práve vďaka prenádherným maľbám Clauda Moneta. Jeho séria obrazov zvaná „Water Lillies“ alebo „Lekná“ je vystavená práve v tomto múzeu, kde im je venované celé horné poschodie a určite stoja za návštevu. Mesto samotné samozrejme nie je dokonalé. Od neochotného prístupu Francúzov hovoriť po anglicky, cez zlodejov a špinu na uliciach, je z niektorých pohľadov ťažko vidieť Paríž ako vysnívané mesto. My sme napodiv mali šťastie a väčšinu času sme sa stretli s personálom, ktorý síce nehovoril vždy dobre po anglicky, no zato nám častokrát nemali žiadny problém pomôcť. Zlodeji opäť našťastie neboli na tomto výlete našim problémom, aj keď sa pritrafilo pár večerných situácií, kedy sme sa nie vždy cítili bezpečne, preto by som si hlavne počas nočných prechádzok jeho ulicami dávala veľký pozor alebo sa aspoň snažila obmedziť presúvaniu sa bez spoločnosti.
O Paríži je všeobecné známe, že to nie je lacné mesto. Cenna ranných káv sa môže pohybovať v jednej kaviarni od 2 eur až po 8 eur, len na
 základe toho, či si svoje raňajky dáte pri bare alebo sa usadíte pri stole. Je obtiažne nájsť decentnú reštauráciu, kde sa vám bude dať poriadne naobedovať za lacnú sumu, preto je v takom prípade najlepšie sledovať na sociálnych sietiach tipy od lokálnych obyvateľov. My sme chceli ušetriť, a tak sme svoje obedy a niekedy aj večere, riešili buď práve takýmto spôsobom, ázijskými reštauráciami, ktoré boli častokrát najlacnejšou alternatívou, alebo sme si cez deň nakúpili v supermarketoch bagety, syry a šunky a spravili si piknik v parkoch, kde boli pre všetkých porozmiestňované stoličky a lavičky.
Ešte pred výletom som narozdiel od iných od Paríža nemala veľké očakávania. Mesto ma svojou reputáciou a ohlasmi veľmi nezaujalo a sprvu mi na jeho návšteve ani veľmi nezáležo. Bolo to až keď sme sa prechádzali ulicami pri západe slnka, videli výhľady celého mesta z vrchu Víťazného oblúku a sedeli v galérii s obrazmi väčšími ako my sami, kedy sa mi mesto začalo dostávať pod kožu. A tak som sa nestala žiadnou výnimkou a ako mnoho ľudí predo mnou, aj ja som si Paríž veľmi obľúbila. Nie je populárny len tak pre nič za nič, a aj keď verím, že je na svete ešte mnoho rovnakých, ak nie lepších miest, som rada, že som mohla vidieť aspoň toto.
 
 
			
Pre tých, ktorí nevedia kto som, volám sa Ivan, mám pätnásť rokov a teraz vám poviem niečo o sebe. Nie som moc nadaný v športe, ale pár športov som už vyskúšal. Hrám pingpong v našom dedinskom klube, veľmi ma to baví a celkom mi to aj ide. Veľmi rád čítam anglické knihy, hlavne detektívne, a knihy ktoré sa odohrávajú v inom, respektíve magickom svete, a sú o rôznych kúzlach a záhadách. Rád pozerám filmy a seriály. Medzi obľúbené seriály patrí Stranger Things a Teen Wolf.
Volám sa Richard a mám 16 rokov. Pochádzam z Turčianskych Teplíc a bývam tu odmalička. Vo voľnom čase sa rád venujem napr. pozeraniu filmov, športu alebo technológiám a vždy sa snažím učiť niečo nové. Mojím cieľom je vytvárať články, ktoré nielen informujú, ale aj inšpirujú a daju priestor ľuďom sa zamyslieť. Verim, že každá téma je zaujímavá a náučná, ak ju vieme podať správnym spôsobom.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Ahojte, volám sa Ema. Rada kreslím a maľujem, venujem sa rôznym umeleckým činnostiam, ktoré mi umožňujú vyjadriť svoju kreativitu. Umenie pre mňa znamená voľnosť a možnosť tvoriť bez hraníc. Okrem toho si užívam počúvanie hudby a čítanie kníh. Taktiež rada a často pozerám filmy či seriály, najmä tie historické alebo fantasy. Mojím najobľúbenejším seriálom je Game of Thrones.
Moje meno je Michaela Gergišáková no väčšina ma volá Michelle. Mám 15 rokov, som z 2.BG.
Volám sa Lukáš Blizniak, som žiakom II.BG a mám 15 rokov. Hrávam futbal za TJ Družstevník Dražkovce a rád ho aj pozerám, najmä FC Barcelonu. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi alebo pozerám filmy. Taktiež obľubujem hranie počítačových hier ako napríklad VALORANT.
Volám sa Matúš, no väčšina ma volá Abdul, mám 16 rokov a chodím do II.AG. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi, chodím cvičiť a samozrejme, rád hrám počítačové hry ako VALORANT a iné strieľačky. Rád aj pozerám filmy a seriály, a medzi moje obľúbené patrí Fight Club, Truman show a Dexter. Nie som najväčší fanúšik čítania a učenia, ale keď je treba, tak sa naučím. Na Journali som sa ocitol náhodou. Rád budem písať články a novinky o tejto škole.
Úprimnosť treba 🙂 Volajú ma Terka a chodím do 2.AG. Mám 15 a budem úprimná, vôbec ma nebaví písať. Z predmetov ma najviac baví asi slovenčina. Zo športov mám najradšej jazdectvo, ktorému sa aj aktívne venujem. Vo voľnom čase počúvam hudbu a som s kamarátmi. Taktiež rada pozerám filmy a seriály, hlavne fantasy.
Volám sa Matúš, mám sedemnásť rokov a som žiakom 2.AG. Rád chodím von na bajku do prírody alebo hrám basketbal s kamarátmi, s ktorými si tiež niekedy rád zahrám nejakú videohru. Medzi moje obľúbené aktivity patrí počúvanie hudby (najradšej mám rock), editovanie videí a tiež si rád pozriem nejaký film alebo seriál (rád mám Interstellar a Stranger Things). Do školského Journalu som sa dostal v rámci ZMAK-u. Nikdy som písanie článkov neskúšal, tak uvidím, ako mi to pôjde.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.

Nedočkavý Aďo
Kto som? Ani sám neviem. 🙂
Športový nadšenec
Ľudovít Šenkár
Netrpezlivý Maxim
Volám sa Andrej Janík a chodím do triedy 1. BG. Som milovníkom futbalu, pozerám ho už od mojich šiestich rokov a taktiež futbal aktívne hrávam už sedem rokov, z toho dva roky za MŠK Fomat Martin. Tých zvyšných päť rokov som hral za Attack Vrútky.
Človek
Trpezlivý Martin
Kto som?
Hrávam volejbal za Martin. Myslím si, že každý, kto ma uvidí na chodbe, si pomyslí, že hrám nejaký takýto šport, ako je volejbal alebo basketbal. Sami skúste prísť na to, prečo. Toto vám môže napovedať o tom, ako ma bavia športy. Netrúfnem si povedať, že som nejaký talent v každom športe. Celkovo športy sú moja najsilnejšia stránka. Bavilo by ma písať hlavne o športoch, ale nebránim sa ani ostatným témam.
S nosom v knihe