Blíži sa čas Vianoc. Každý rok staviame stromčeky, zdobíme ich, spievame koledy…
Ale odkiaľ sa vôbec vzal vianočný stromček? Prečo jeme kapra? A čo je to s tým bozkom pod imelom? amysleli ste sa niekedy nad tým, prečo tieto tradície dodržiavame a aký majú pôvod? V tomto vianočnom článku vám rada odkryjem tajomstvá najznámejších vianočných symbolov.
Najstarší písomný záznam o ozdobenom stromčeku pochádza zo 16. storočia z oblasti dnešného Nemecka. Vraj ho prvý priniesol do domácnosti reformátor Martin Luther, ktorý si podľa legendy chcel pripomenúť krásu hviezd nad zimným lesom.
A vedeli ste, že prvé „vianočné svetielka“ boli obyčajné sviečky pripevnené na konároch?
Áno – vyzeralo to krásne, ale rozhodne to nebola najbezpečnejšia dekorácia.
Kapor na Vianoce? A čo sa jedlo predtým? Kapor je považovaný za tradičnú sviatočnú rybu, no kedysi to tak nebolo. Na štedrovečernom stole sa v minulosti objavovali aj jedlá, ktoré by nás dnes možno prekvapili – napríklad raky či žaby. Nechýbali ani regionálne špeciality, ktoré sú dnes už takmer zabudnuté. Kapor je však pôvodný druh našich riek. Podľa historických záznamov si ho ešte v časoch Rímskej ríše obľúbili rímski vojaci, ktorí ho spoznali v ramenách slovenských riek. Ryba im tak zachutila, že ju poslali až cisárovi do Ríma. Ten rozhodol, že sa kapor musí chovať aj tam, a tak vznikli aj prvé rybníky na jeho chov.
Pôvod adventného venca
Skutočný pôvod adventného venca nie je úplne jasný. Veniec so sviečkami sa totiž objavuje v rôznych kultúrach po celom svete. Predkresťanské germánske kmene si počas tmavých a chladných decembrových dní pomocou zapálených sviečok na venci symbolicky pripomínali nádej na príchod dlhších a teplejších jarných dní. Podobnú tradíciu poznali aj v Škandinávii. Tam ľudia počas zimy umiestňovali sviečky do kruhu a modlili sa k bohu svetla, aby obrátil Zem späť k slnku a priniesol svetlo a teplo. Neskôr si kresťania túto tradíciu prispôsobili a adventný veniec sa stal súčasťou duchovnej prípravy na Vianoce. Jedna z najznámejších legiend o vzniku moderného adventného venca pochádza z Nemecka. V 19. storočí sa tam deti v škole neustále pýtali svojho učiteľa, kedy budú Vianoce. Aby im čakanie spríjemnil, zobral koleso z voza a ozdobil ho sviecami. Bolo ich toľko, koľko dní zostávalo do Štedrého dňa. Každé ráno po príchode do školy zapálili jednu sviečku a sledovali, ako sa Vianoce postupne približujú. Z tejto tradície sa neskôr vyvinul menší adventný veniec so štyrmi či piatimi sviečkami alebo adventný kalendár.
Čo je to s tým bozkom pod imelom? Imelo je už oddávna symbolom lásky, vernosti a šťastia. Podľa tradície má posilňovať a upevňovať vzťahy medzi partnermi. Zvykom je, že po každom bozku sa z imela odstráni jedna biela bobuľka, čo má priniesť ešte viac šťastia a lásky. Ak na konci zostane už len jediná bobuľka, mala by sa uchovať po celý nasledujúci rok ako talizman dobrej pohody. Už v staroveku sa k imelu pristupovalo s veľkou úctou – jeho zber bol považovaný za posvätný obrad. Táto tradícia pretrvala až dodnes v podobe zlatéh
o imela, ktoré si zvykneme zavesiť nad dvere či na luster. Zaujímavosťou je, že imelo by sme si nemali kupovať sami – skutočné šťastie vraj prináša len imelo, ktoré dostaneme ako dar.
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.