Cesta na poštu

Autorka: Kristína Kapráliková, 7.A

Tmavé uličky sa len tak prepletajú. ,,Skoro žiadna lampa nesvieti. Nechápem, že touto cestou sa ide na poštu“. V rukách mám dôležitý list. Ale musím sa vrátiť na začiatok.

Som Lucjana. Mám pätnásť rokov, ale stále žijem s rodičmi. Niekto vraví, že som tichá, ale som veľmi živelná. Milujem svoj domov. Hlavne milujem mesto, kde žijem. Je to Krakov. Ten list, ktorý som spomínala, je od mojej staršej sestry. ,,Je prísne tajný!“ Presne takto mi to šplechla do očí. Potrebujem ho isť zaniesť na poštu, ale nikde ju neviem nájsť. (Na pošte som veľakrát nebola.) Zapla som si teda navigáciu, ale myslím si, že ma vedie zle. Nenávidím tmu, tak zrýchlim tempo, aby som tam bola čím skôr. Zrazu v diaľke zbadám nejaké svetlo. To svetlo bolo asi tretie počas cesty, ktoré som videla. Odrazu som počula nejaké hlasy. (,,Oslava, povinnosti, úsmev, strach“). Nechápala som čo to malo znamenať. Zrazu keď sa priblížim k domu svetlá v ňom zhasnú. Zasvietim si mobilom a zistím, že tam je nápis POŠTA. ,,To nie, oni mi ju zavreli rovno pred nosom“.

Ozvem sa, keď zistím, že sa mi nedajú otvoriť dvere domu. Stále sa tam pokúšam dostať. No zrazu, keď sa opriem do dverí, s vrzgotavým zvukom sa otvoria. Bola tam tma. ,,Je tu niekto?“ Ten hlas, čo som počula na ceste sem, sa zopakoval. Ale teraz ho povedala moja rodina, ktorá dodala ,,Všetko najlepšie!!“ Rozsvietili sa svetlá a predo mnou stála torta. ,,Ďakujem,“ poviem trochu nechápavo. Nakoniec to bol pekný večer. V tom sa ozvalo: ,,Had!“