Autorka: Bibiana Papíková, 9.B
Sociálne siete sú každodennými spoločníkmi takmer každého človeka. No kedysi to tak nebolo. Prečo to tak zrazu je? Sociálne siete nám umožňujú komunikovať s ostatnými, získavať či zdieľať informácie. Človek je tvor spoločenský, preto sa nám páči možnosť byť v kontakte, keď s ľuďmi netrávime reálne čas. Sociálne siete nám po novom dávajú túto možnosť. Dáva nám to pocit, že nás niekto, niečo zaznamenáva a že sme. Zaznamenávame druhých a chceme, aby niekto zaznamenával nás, inak sa cítime prázdne. Chceme, aby si nás niekto pamätal, aj keď nás možno v živote nestretol. Bojíme sa zabudnutia.
Taktiež nám to umožňuje preskúmavať rôzne veci a stačí, keď len pohneme prstom. Je to ako mať celý svet pri sebe, v jednej malej krabičke. No komu by sa to nepáčilo. Ale prečo si väčšina z nás vyberie svet virtuálny pred svetom skutočným? Tento “svet v krabičke” je totiž lepší, máme pocit, že je náš, lebo sme si ho upravili, vytvorili sami, je to ako reálny svet, ale ľahší.
Myslím si, že hlavne z týchto dôvodov sme viacerí nervózni, ak sme dlhšiu dobu bez nášho mobilu, počítača, tabletu či iných zariadení. Áno, navykli sme si na to, ale to je len prirodzené. Je pravda, že sa treba aj skutočne socializovať, no nemôžme odsudzovať ľudí, čo trávia na sociálnych sieťach viac času ako my. Tí ľudia sú len viac osamelí, potrebujú viac komunikácie a odtrhnutia od reality, kde možno majú nedostatok sociálnych interakcií alebo tie interakcie nie sú moc príjemné. To, že sa niekto rozhodne ignorovať okolitý svet len preto, lebo sa ho obáva, je síce tragické, no myslím si, že je to pochopiteľné.
Ideme domov, po dlhom dni toho ako sme v škole boli na mobile a počúvame v autobuse hudbu na mobile, prídeme domov a sme unavení, ideme na mobil. Ale z čoho sme unavení? Z mobilu? Nie. Z neustáleho pokúšania o útek z reality. Niektorí prirovnávajú mobily k drogám. Áno, je to závislosť, no ja viem, že väčšina ľudí, čo samovoľne berú drogy, či majú iné závislosti, sa len snažia pred niečím utiecť. Rovnako je to v prípade adikcie k mobilu. Je to len plachý pokus o útek.
Veľa ľudí sa v poslednom čase pohoršuje nad tým, že sociálne siete sú falošné, nebezpečné, zhoršujú náš psychický stav, cítime sa zo seba zle atď. No treba sa zamyslieť: Čo to vôbec tie sociálne siete sú? Čo ich tvorí? Odpoveď je jednoduchá. My. Ľudia. Bez nás by sociálne siete neboli nebezpečné a falošné. To ľudia sú tí, ktorí sú nebezpeční a falošní. Psychické problémy mali ľudia aj predtým, a čo ich spôsobilo? Ľudia, to my spôsobujeme ostatným problémy, to my sme ten problém! Preto sú rovnaké problémy aj mimo virtuálneho sveta. Sociálne siete sa stali niečím, na čo zhadzujeme svoje problémy, len preto, že sme z nejakého dôvodu pohoršení z toho, že už ich ďalej tak ľahko neskryjeme. Teraz je to všetko čierne na bielom. Alebo biele na čiernom?
Je to viditeľné. Máme to priamo pred očami, no nedokážeme s tým nič spraviť, toho sa ľudstvo vážne obáva. Mali by sme sa zamyslieť: Využívajú nás sociálne siete alebo sa nám len nepáči, že ukazujú to, čo sa snažíme skryť?
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.