Kto by si pomyslel, že nás skutočne opustí kráľovná Alžbeta II. Pre ňu naozaj platilo, že vek je len číslo a naďalej slúžila svojej krajine a ľudu. Pre nás ako národ, ktorý bol rád, že sa okov monarchie zbavil, by možno kráľovná a vlastne celá panovnícka rodina nemala byť taká dôležitá. Ale to je len jeden uhol pohľadu. Ten ďalší je, že nielen ako panovníčka, ale ako aj osobnosť zanechala významnú stopu vo svete.
Nikdy sa kráľovnou stať nemala a asi ani nečakala, že tak skoro bude musieť zobrať na plecia toľkú zodpovednosť. Pravdaže, nemôžeme jej obsah „vládnutia“ porovnávať s panovníkmi z minulých čias, ktorí určite neboli natoľko limitovaní napr. parlamentom. Ale to ešte neznamená, že nič nerobila. Práve naopak, ona prijímala pravidelne premiérov, zahraničné návštevy, reprezentovala krajinu či držala patronát nad rôznymi organizáciami a udalosťami. V tom jej do veľkej miery pomáhal manžel, princ Philip, vojvoda z Edinburghu. Popritom ešte vychovala štyri deti a stala sa hlavou veľkej rodiny, nielen tej svojej, ale niekoľkých miliónov ľudí, ktorí k monarchii vzhliadali.
Vždy, keď sa niečo dialo, ako konflikt s Argentínou kvôli ostrovom Falklandy, Suez
ská kríza, či náročné časy za Margaret Thatcherovej, bola pevným pilierom a istotou, ktorú aj dnes veľmi potrebujeme. Takmer nikdy nešla za hranice svojich možností, mohla len ticho nesúhlasiť, ale napriek jej obmedzenej moci, mala autoritu a už vtedy k nej mnohí vzhliadali.
Na druhej strane však nebola všemocná a, rovnako ako my všetci, sa dopúšťala chýb. Často jej vyčítali neprimeranú priam až chladnú reakciu na úmrtie princeznej Diany, či osobitý vzťah ku už dnes kráľovi Karolovi III. Niet pochýb, že deväťdesiate roky minulého storočia boli pre celú kráľovskú rodinu náročné, ale aj vďaka jej výsosti, je stále monarchia pevnou súčasťou súčasnej Británie, nielen jej histórie.
Myslím, že na monarchiu, na kráľovnú, ale aj na iné súčasti kráľovského života, budú mať vždy ľudia odlišný názor. Nech už sme mali na kráľovnú a monarchiu akýkoľvek názor, buďme solidárni a uctime si ju, pretože každá strata bolí a trvá, kým sa s ňou človek zmieri. Nadišiel čas pre jej syna, kráľa Karola III., aby prevzal panovnícke „kormidlo“.
Odpočívajte v pokoji, Vaše veličenstvo!
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.