Autorka recenzia: Ela Trylčová, 8.A
Nečakala som, že ma táto kniha tak zlomí. Že vo mne zanechá takú emóciu. Nečakala som to, lebo som ju čítala dlho. Niektoré pasáže som doslova hltala, iné som čítala veľmi pomaly, no krátke kapitoly a ich otvorený koniec ma nútil čítať ďalej.
Presuňme sa spolu do roku 1920 na Aljašku ku rieke Wolverine. Žije tu manželský pár – Mabel a Jack. Do divej Aljašky sa rozhodli prísť z viacerých dôvodov, no najhlavnejším z nich je zabudnúť na stratu dieťaťa. Hoci ranu ešte stále nemajú zahojenú a márne túžia po dieťati, zisťujeme, že ich láska a puto je veľmi silné. Keď jedného večera nasneží, vybehnú pred svoj zrub a postavia si dievčatko. Ráno ale nájdu len kôpku snehu a stopy vedúcu k lesu. Začne sa im zjavovať malé dievčatko, ktoré spočiatku bude plaché, ale po čase príde k zrubu a prezradí, že sa volá Faina. Je toto dievčatko len ilúziou kvôli žiaľu? Alebo je skutočné?
Tieto otázky mi behali hlavou počas čítania. Dobre, aj keby to nebola ilúzia: Ako je možné, že v snehu zanecháva len slabučké stopy, nevie vydržať dlho v teple, dokáže chytiť snehovú vločku bez toho, aby sa jej na dlani roztopila, a vie sama prežiť v nepriaznivom lese? Je predsa len dieťa. Miatlo ma aj to, že dialógy s ňou nie sú označené priamou rečou. Myslela som, že sa to dozviem, no v skutočnosti som sa dočkala len polovičného vysvetlenia.
Možno si myslíte, že tento príbeh je iba o tajomnom snežnom dievčatku. Nie je to úplne pravda. Podľa mňa je z veľkej časti aj o vzťahu dvoch ľudí a ich (ne)schopnosťou vysporiadať sa so stratou dieťaťa. Mali sme možnosť vidieť ich trpké odcudzenie, nevyslovené výčitky a následné udobrenie, ktoré však bude sprevádzať dlhšia cesta.
Chcela by som pochváliť aj autorkin opis Aljašky. Vidno, že je odtiaľ. Bolo to surové a divoké. Niekedy som sa pýtala, prečo tu vôbec niekto žije, keď musí bojovať o holý život. Jej štýl písania mi prišiel trochu sekavý (pripadal mi skôr ako jednotlivé odseky, nie celok), no tým obratom ma úplne dostala a dohnala k slzám, lebo to ani vy nebudete čakať.
Pri čítaní odporúčam prichystať si čaj, zakryť sa dekou a pozorovať sneženie. A ktovie, možno zazriete dievčatko v modrom kabátiku a červenej čiapke.
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.