Autorka recenzie: Ela Trylčová
Ach, táto kniha. Pocity z nej vo mne budú rezonovať ešte dlho. Všetkým tým smútkom a žiaľom, ktorý sa v nej ukrýva, ma dosť potrápila. Niekedy pre mňa bolo čítanie také náročné, že som len tupo hľadela na tie príbehy plné ťažkých osudov. O čom toto slzotvorné dielo je?
Na začiatku sa stretávame s dvoma súrodencami – Pari a Abdulláhom. Majú nádherný a výnimočný vzťah. Pre desaťročného Abdulláha je jeho sestra to najcennejšie, čo má. Sú polosiroty a ich otec Sabúr je necitlivý, večne unavený z tvrdej práce. Keď trojročná Pari ešte ako malá v noci plakávala a budila sa, práve Abdulláh k nej stával, držal v náručí a upokojoval ju. Jedného dňa sa však všetko zmení. Súrodencov od seba odtrhnú, čo ovplyvní nielen ich životy.
Neprívetivosť Afganistanu je asi všetkým známa. A v príbehu, kde sa dej odohráva v 50. rokoch 20. storočia, to vyzerá ešte horšie. Obydlia mimo hlavného mesta pripomínajú stredovek – hlinené domy, nosenie čistej vody niekoľko kilometrov, spanie na slamených posteliach.
Začiatok ma neokúzlil hneď. Prvých osemdesiat strán som bola celkom skeptická. Moju skeptickosť prelomil list od jednej postavy – Nabiho.
Kniha je vyrozprávaná rôznymi postavami, ktoré vás prevedú svojimi príbehy. Osoby sú spolu spojené – pokrvne alebo inak. Nájdete tu ťažké osudy ľudí, aj malých detí – konkrétne príbeh jedného dievčatka ma veľmi zasiahol. Spomínajú sa tu aj vojny, ktoré sa v Afganistane odohrávali a hlavné mesto Kábul výrazne dokaličili. Autor má talent na opisy a štýl písania je krásny a citlivý. Vtiahne vás do deja a len ťažko pustí.
Knižka ma prinútila zamyslieť sa nad láskou a ako sú ľudia schopní obetovať sa pre ňu. Nad spôsobom výchovy, zradou a robením zúfalých vecí len kvôli našej rozbitej osobnosti, s márnou snahou poskladať sa naspäť. Ako dokáže jedna udalosť ovplyvniť niečí život a ešte mnoho ďalších. Ako sme ako ľudské bytosti krehkí a zážitky formujú náš život a charakter.
Oči mi nezostali suché napriek šťastno-smutnému koncu, ktorý bol síce uspokojivý, ale nie natoľko, aby to boli len slzy šťastia. O tomto diele by sa malo hovoriť viac, ja ho zaraďujem do povinnej literatúry.
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.