Khaled Hosseini: A hory odpovedali ozvenou

Autorka recenzie: Ela Trylčová

Ach, táto kniha. Pocity z nej vo mne budú rezonovať ešte dlho. Všetkým tým smútkom a žiaľom, ktorý sa v nej ukrýva, ma dosť potrápila. Niekedy pre mňa bolo čítanie také náročné, že som len tupo hľadela na tie príbehy plné ťažkých osudov. O čom toto slzotvorné dielo je?

Na začiatku sa stretávame s dvoma súrodencami – Pari a Abdulláhom. Majú nádherný a výnimočný vzťah. Pre desaťročného Abdulláha je jeho sestra to najcennejšie, čo má. Sú polosiroty a ich otec Sabúr je necitlivý, večne unavený z tvrdej práce. Keď trojročná Pari ešte ako malá v noci plakávala a budila sa, práve Abdulláh k nej stával, držal v náručí a upokojoval ju. Jedného dňa sa však všetko zmení. Súrodencov od seba odtrhnú, čo ovplyvní nielen ich životy. 

Neprívetivosť Afganistanu je asi všetkým známa. A v príbehu, kde sa dej odohráva v 50. rokoch 20. storočia, to vyzerá ešte horšie. Obydlia mimo hlavného mesta pripomínajú stredovek – hlinené domy, nosenie čistej vody niekoľko kilometrov, spanie na slamených posteliach. 

Začiatok ma neokúzlil hneď. Prvých osemdesiat strán som bola celkom skeptická. Moju skeptickosť prelomil list od jednej postavy – Nabiho. 

Kniha je vyrozprávaná rôznymi postavami, ktoré vás prevedú svojimi príbehy. Osoby sú spolu spojené – pokrvne alebo inak. Nájdete tu ťažké osudy ľudí, aj malých detí – konkrétne príbeh jedného dievčatka ma veľmi zasiahol. Spomínajú sa tu aj vojny, ktoré sa v Afganistane odohrávali a hlavné mesto Kábul výrazne dokaličili. Autor má talent na opisy a štýl písania je krásny a citlivý. Vtiahne vás do deja a len ťažko pustí. 

Knižka ma prinútila zamyslieť sa nad láskou a ako sú ľudia schopní obetovať sa pre ňu. Nad spôsobom výchovy, zradou a robením zúfalých vecí len kvôli našej rozbitej osobnosti, s márnou snahou poskladať sa naspäť. Ako dokáže jedna udalosť ovplyvniť niečí život a ešte mnoho ďalších. Ako sme ako ľudské bytosti krehkí a zážitky formujú náš život a charakter. 

Oči mi nezostali suché napriek šťastno-smutnému koncu, ktorý bol síce uspokojivý, ale nie natoľko, aby to boli len slzy šťastia. O tomto diele by sa malo hovoriť viac, ja ho zaraďujem do povinnej literatúry.