Byť online a doma. Tak by som zhrnula minulý školský rok. Osem mesiacov je dlhá doba. Veľa nám zobrala, ale niečo nám aj dala. Nemohli sme byť so svojimi spolužiakmi, kamarátmi, učiť sa v škole. Jednoducho zažiť ten typický školský život. Ale taktiež nás veľa učila. Ako byť trpezlivý, pretože to bolo kľúčové, ako riešiť problémy za pochodu a ako nestrácať vieru či nádej. Asi nikto z nás nečakal, že to potrvá tak dlho. Prišli sme o zážitky, akcie, no skúsili sme si, aké je to byť sám a prejsť kadečím. Ale aj to sú nenahraditeľné skúsenosti, medzi ktorými boli pekné aj menej šťastné momenty. Nechcem však písať o minulosti, aj keď hovorí sa, že tá sa opakuje. Teraz už beží ďalší školský rok. Opäť sú nejaké triedy v karanténe, ydá, že to nemá konca. Veľa vecí sa komplikuje a mení. naydávam sa však, že je v tom väčší poriadok ako minulý rok, kedy sme sa zo dňa na deň ocitli doma. Rozumiem, že mnohí sú za takúto príležitosť aj radi, avšak spomeňte si na všetky výhody, ktoré ponúka škola a učenie sa v nej.
Mnohí mi však môžu odporovať, že práve online má svoje výhody. Priznávam, aj ja som ich niekoľkokrát využila, ale okrem toho v tom až také plusy nevidím. Moja bývalá triedna učiteľka nám raz povedala, že je úplne jedno, či si pomáhame navzájom a odpisujeme, aj tak nás to časom dobehne. Vtedy som nechcela veriť, teraz musím priznať, že mala pravdu. Preto je mojím posledným želaním, aby sme boli opäť doma, pretože mi to ako študentke nič neuľahčilo, naopak skomplikovalo. Predmety ako matematika, fyzika či chémia sa nedajú veľmi vysvetliť online. Len si spomeňte, aké je lepšie ísť priamo za učiteľom a požiadať ho, aby vám pomohol, aby ste sa ho mohli spýtať, čomu nerozumiete. Kontakt s ľuďmi vám nenahradí žiadna technológia. Ani pre mňa ako introverta to nebolo jednoduché. 🙂 Je pravda, že nie som veľmi spoločenský typ, avšak aj mne všetko po pár mesiacoch liezlo na nervy. Záchranu poskytovali len seriály na Netflixe a knihy, vďaka ktorým som sa mohla ponoriť do iného, krajšieho a spravodlivejšieho sveta. Pre niekoho sa stala hudba, písanie alebo iné akýmsi hnacím motorom dopredu. Nepochybne na nás čakajú ťažké skúšky a prekážky, ktoré môžeme zvládnuť jedine spoločne.
Verím, že na konci toho všetkého aj spoločné aktivity v kruhu ľudí, ktorých máme radi. Nehľadajme možnosti, ako to nejde, ale naopak, ako sa to dá. Spomeňme si najmä na mesiace, kedy sme boli skoro v úplnej izolácii, teraz máme o niečo lepšie možnosti. Karanténe sa asi nevyhneme, no skúsme sa dostať cez toto náročné obdobie a tešiť sa na lepšie mesiace, ktoré na nás nepochybne čakajú. Skúsme pochopiť druhých ľudí, a aj keď nám za oknami zúri Covid, buďme vďační za každý jeden deň s ľuďmi, ktorých máme radi a veľa pre nás znamenajú.
Volám sa Sofia. Mám 15 rokov a chodím do 2.BG.
Volám sa Nina, mám 16 rokov a som žiačkou 2.BG. Pochádzam z Martina a už od malička sa venujem športu. Momentálne hrávam futbal za MŠK Žilina, ktorý je mojou najväčšou záľubou. Rada si pozriem aj futbalové zápasy, najmä FC Barcelona.
Kto som?
Volám sa Štěpán Herbrych. Chodím do 2.BG a mám 16 rokov.
S nosom v knihe
Kto som?
Meno mám Sofia, no ľudia ma poznajú ako Zofa. Chodím do 2 BG a odbilo mi už 17 rokov. Držím sa jedného pravidla – keď nemusím, nerozprávam. No so správnymi ľuďmi som plná energie a milujem, keď ich môžem rozosmiať a vyčarovať im úsmev na tvári. A toto som ja.
Ahojte, volám sa Viktória. Baví ma slovenčina a myslím si, že by ma mohlo napĺňať aj tvorenie – rada by som do školského Journalu prispievala vlastnými témami.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.