Môj život ako obraz – umelecké úvahy na základe vizuálnych vnemov

od autora:

Môj život ako obraz?

Keby môj život vyzeral ako leto, všetko by bolo iné. Všetci sú veselí, bez starostí, vtáky spievajú, slnko svieti, pozeráme krásne západy slnka a uspávajú nás cvrkajúce cvrčky. Také jednoduché! Život ale jednoduchý nie je.

Život mám jednoznačne super, ale nie každý deň môže byť jednoduchý. Ako práve v lete. Moja životná obloha je belaso modrá. Mám skvelé základy, skvelú rodinu aj kamarátov. Ale nebola vždy takej farby. Keď som bol ešte nevinné malé dieťa, čo nemalo žiadne starosti, obloha bola jasno žltá až ohnivo oranžová. Ako som starol začala modrieť až úplne zmodrela. Svet som totižto začal vidieť inými očami a prišli iné problémy, a preto sa musela zmeniť aj farba.

Moja obloha ako obloha každého iného, nemôže byť vždy jasná a mraky prichádzajú a odchádzajú v tele problémov. Kedysi boli mraky prispôsobené môjmu veku boli jemne sivé a zriedkavé ako napríklad, keď som nemohol ísť von, lebo som nemal dokončené domáce úlohy.

Teraz mraky prichádzajú častejšie a sú hustejšie. Niekedy sú svetlejšie ako keď som mal malú nezhodu s kamarátom a inokedy sú čierne ako keď prišla noc, ktorú si nepamätám a s ňou prišlo ráno a výčitky svedomia.

Stále sú tu aj dni bez mrakov, keď ich odveje silný vietor a príde pokojný šum mora a s morom prichádza  neuveriteľne silná vôňa soli a ryby.  A ja sa len nechávam unášať chladným štipľavým vzduchom. Aj keď to nemám rád, objavuje sa vo mne popri všetkom  pocit pokoja. A najradšej by som si len sadol na kúsok ľadu, počúval by som more a pozoroval, ako rýchlo sa hýbu a odchádzajú moje problémy na oblohe. A prečkám tam na krásne ešte pokojnejšie leto, kedy si len ľahko ľahnem na lúku.

Samuel Barienčík

 

Môj život ako obraz?

Keby som maľoval svoj život na plátno, zrejme by som namaľovala lúku plnú dlhých stebiel trávy, uprostred ktorej by stál veľký košatý strom s hrubým kmeňom. Pod stromom by bol tieň, v akom ľudia nachádzajú pokoj a čas na rozmýšľanie. Pri prezeraní obrazu by sa mi v hlave ozýval tichý detský šepot spojený so smiechom, popri ktorom by som cítila jemný poryv vetra a bezpečie. Využila by som farby ako bledozelenú, pastelovo modrú, bielu, hnedú aj béžovú.

Veľa detailov zo svojho skorého detstva si nepamätám tak ako každý človek, no pri zacítení konkrétnej vône, prejdení popri konkrétnom mieste alebo ochutnaní špecifického jedla mi hlavu naplnia obrazy. Obrazy, na ktorých vidím úsmevy a pri ktorých sa mi v hlave ozýva smiech. Mala som a aj mám veľmi radostný život, obklopená tými najlepšími ľuďmi, ktorí mi rozumejú a sú mi veľkou oporou pri ťažkých životných situáciách. Veľakrát rozmýšľam o tom, aké šťastie mám, že môj život definujú farby, teplo a srdečné úsmevy namiesto prázdna, chladu a pár svetlých škvŕn na inak tmavom obraze.

Ani môj obraz by ale nebol dokonalý. Plátno by bolo poznačené nedokonalými šmuhami a tmavými škvrnami – tmavými zákutiami mojej hlavy a spomienkami, ktoré nie sú až tak radostné. Neraz si takéto chvíle pripomínam, niekedy s otázkami, čo som spravila zle a čo som mohla spraviť inak, inokedy len z čistej nostalgie.

Aj napriek takýmto nedokonalostiam viem, že keby bol môj život obraz, obľúbila by som si ho a vystavila zarámovaný niekde, kde by mi v slabých chvíľach pripomínal, že by som ho aj tak za žiadnu inú maľbu nikdy nevymenila.

Zuzana Novotná

 

Môj život ako obraz?

Keď vám poviem, že môj život je ako obraz, pýtali by ste sa ma: Aký obraz? Čo v ňom je? No ja vám na to odpoviem len toľko, že momentálne to neviem ani ja, ale možno na to na konci písania tejto úvahy prídem.

Poďme si teda na začiatok zodpovedať otázku: Čo na ňom vidím? Vidím tam veľa rôznych vecí. Napríklad búrku, pokojnú hladinu mora, vlny, slnko, mraky, dážď, vtáky a mnoho ďalších vecí, ktoré symbolizujú pokoj a nepokoj, ťažké a ľahké obdobia môjho života. Môžeme sa zamyslieť aj nad tým, prečo som použila na opísanie môjho života práve prírodné motívy, ale poviem vám rovno, že na to odpoveď nemám. Na mojom obrázku vidieť balanc, v ktorom sa môj život momentálne nachádza. Každému v živote niečo chýba, no chýba niečo na mojom obrázku? To zatiaľ veru neviem, keďže sa v mojom obrázku nachádza momentálne všetko, čo v ňom chcem mať. Keď po čase zistím, čo mi tam chýba, a bude ma to robiť šťastnou, tak to doňho pridám. No a ako sa hovorí, že obrázky nie je možné cítiť, ja na  mojom cítim vôňu mojej maminky, na ktorú viem, že sa môžem vždy spoľahnúť, a ktorá má vždy podporí. Cítim pracovné oblečenie môjho ocina, ktoré symbolizuje, ako tvrdo pracuje, aby som sa mala  spolu so sestrou a maminkou čo najlepšie. Cítim vôňu koláčov, ktoré práve čerstvo vytiahla z rúry moja sestra, a po ktorých máte vždy zaručene lepšiu náladu. A na záver cítim v diaľke pestrú vôňu mojej budúcnosti, ktorú však ešte neviem identifikovať.

Tak teda čo prestavuje môj obrázok? Všetko, čo som ja, inak povedané z každého rožku trošku.

Emma Šubiková

 

 Môj život ako obraz?

Môj život je jeden veľký pokoj. Jednoducho by sa dal prirovnať k západu slnka, ktorý sme už všetci videli, no aj tak nás vie zakaždým prekvapiť svojou podobou a farbami. Nachádzam v ňom harmóniu a bezpečie, no občas mi tieto pocity prerušia neodbitné vlny druhých ľudí. Tieto vlny však prejdú a hladina sa znovu ustáli. Vtedy nachádzam opäť voľnosť a môžem sa zhlboka nadýchnuť, pocítiť čerstvý vzduch. V živote mám aj veci, ktoré sú hlučné a zdajú sa byť nekonečné, no na konci dňa nájdem vždy moju červenú a žltú farbu, teplo a pokoj, ktoré ma privedú naspäť do môjho tichého západu slnka.

Aneta Sumková

 

Môj život ako obraz?

Ak by som svoj život mala prirovnať k obrazu, určite by to bol taký, kde je hmla. Hmla pre mňa symbolizuje zmätok, prostredie, v ktorom nedokážem vidieť. Milujem vôňu hmly. Milujem, keď je vzduch vlhký a milujem, keď sa po hmle vždy vyjasní. Zrazu, akoby veci boli omnoho krajšie ako predtým.

Hmla zakrýva cestu. Cestu, ktorá vedie ku šťastiu a sprevádza ju krásna stromová alej. Ale, čo sa stane, keď sa hmla vyparí, šero sa vyjasní a na cestu bude vidieť? Čo ak cesta, ktorú si vyberiem, bude kamenistá a trpká? Čo ak si ju nebudem môcť vychutnať, ako keď v sobotné ráno jem voňavý džemom a maslom natretý chlebík a pijem biely čaj?

Hmla je pekná. Hmla zakrýva lúky, doliny a cesty môjho života, ktoré nechcem alebo sa bojím odkryť. Pokojný život v tejto hmlistej dedinke ma povzbudzuje k tomu, aby som sa dokázala cez hmlu pozerať na výhľad. Aj keď niekedy počujem kikiríkať hlasného kohúta z miestnej farmy, viem, že keď príde večer, utíchne a znovu bude pokoj. Znovu bude pokoj od zlých myšlienok a pochybností.

Ako je možné, že veci nie sú také, aké by mali byť? Ako je možné, že obloha, ktorá mala byť svetlomodrá je oranžová? Ako je možné, že nepočujem tiché hranie cvrčkov, ktoré mi z každej strany hustia do hlavy: ,,Diana, konečne vstaň a nespoliehaj sa na život, ktorý nevieš, ako žiť. Radšej ho vlož do rúk niekomu inému.“

Diana sa snaží vidieť cez hmlu. Nevidí krásny výhľad na hory. Vidí iba pred seba, lebo hmla je príliš hustá a obmedzuje ju. Hmla, nepriateľka, sa tvári, že vie, čo je pre Dianu najlepšie, no v skutočnosti ju len vodí po bludisku. Hmla je príčinou pokoja, no zároveň príčinou zmätku a záhady, no keď sa ju Diana konečne rozhodne odvážne rozfúkať na všetky strany sveta a bude chcieť vyskúšať, či je cesta trpká alebo chutná, už jej nič nebude brániť.

Prečo to, Diana, nespravíš teraz? Prečo si, Diana, príliš sústredená na hmlu a jej prítomnosť a nie na budúcnosť, vďaka ktorej uvidíš svet hrajúci farbami od výmyslu sveta?

Lebo som stále dieťa. Alebo chcem byť dieťaťom. Nechcem riešiť problémy, ktoré majú dospelí, hoci vek na to už mám. Nechcem riešiť otázky, na ktoré budem musieť sama odpovedať. Čo ak na jednu z nich zle odpoviem a následok mojej odpovede ma poznačí na celý život? S takýmto prístupom, ale nezistím, čo je za hmlou.

Diana Urbáneková