Dom duchov

Dom duchov od čílskej autorky Isabely Allende (v origináli La casa de los espíritus) je generačný román, a hoci nikdy nie je spomenutý čas ani miesto, vďaka udalostiam a autobiografickým prvkom môžeme usudzovať, že zachytáva dekády minulého storočia v Čile.

Príbeh diela začal, keď sa Allende dozvedela o prudkom zhoršení sa stavu jej storočného starého otca. Začala mu písať list a po mnohých úpravách sa z listu stala kniha, ovplyvnená dielom Sto rokov samoty od Gabriela García Marqueza. Hoci knihu niekoľko vydavateľov odmietlo, po tom, ako v Barcelone v roku 1982 naozaj vyšla, sa takmer okamžite stala bestsellerom a svoju autorku urobila slávnou.

V momente ako knihu otvoríte vás uvíta rodokmeňom hodným Južnej Ameriky, no nenechajte sa tým odradiť. Všetky z postáv, akokoľvek sú ich vzťahy prepletené, majú na sebe niečo zaujímavé. Či už sú to tri hlavné ženy – telekinetička Clara, tichá rebelantka Blanca, hviezdami požehnaná Alba – hocktorý z troch Estebanov – Trueba, García, a zasa García – alebo ktokoľvek z iných, ktorí sa životmi rozvetvenej rodiny nejako prepletajú.

Kniha sa začína nájdením psa, no skutočnou podstatou kapitoly sú najstaršia a najmladšia dcéra rodiny – Rosa a Clara. Rosa je nádherná a žiadaná, a hoci je svojmu snúbencovi Estebanovi verná, často naňho kvôli neprítomnosti zabúda. Clara, už v detstve zvláštna, predpovedá neúmyselnú smrť, a stane sa – otca rodiny sa pokúsia odstrániť politickí rivali, no cenu zaplatí Rosa. Esteban si tak berie Claru – hoci až po tom ako pár rokov dával do poriadku rodinný ranč.

Narodia sa im tri deti – Blanca, Jaime a Nicolás – no manželia sa časom odsudzujú. Rodina sa rozvracia aj ďalej, keď Blancu napriek (a kvôli) jej láske a fyzickému vzťahu s jedným z jeho sluhov otec prinúti vydať sa za francúzskeho grófa. Blanca od neho však u

jde aj s nemanželskou dcérou Albou, hoci z iných dôvodov.

Alba sa kvôli láske aj napriek bohatému pôvodu pridá ku komunistickej revolúcii, a neskôr doplatí na krutosť jej konzervatívnych odporcov. Napriek útrapám však svoj čas využíva na spísanie rodinných pamätí.

Zo začiatku sa mi kniha zdala trošku chaotická, nielen kvôli spomínanému rodokmeňu, ale aj kvôli faktu, že sa často striedajú pohľady rôznych postáv a nie sú viditeľne oddelené. Navyše, na tieto úseky si očividne postavy nespomínali naraz – niektoré boli z dňa opisovaných udalostí, niektoré o desaťročia neskôr. Keď sa v tomto však čitateľ zorientuje, nájde príbeh, ktorý má takmer všetko – mágiu, realitu, fiktívne postavy, narážky na tie skutočné a historické, život, smrť, aj posmrtný život, históriu, budúcnosť a nádej v ňu, priateľské aj nepriateľské vzťahy, šťastie, nešťastie, aj šťastie v nešťastí, pokojné aj dramatické chvíle.

Všetky úseky sú navzájom prepletené, každý z nich je nevysvetliteľný bez narážky na jeden z predchádzajúcich, a na prvý pohľad nekompletný bez nasledujúcich, a tak kniha čitateľa vtiahne a nepustí, pretože až do samotného konca zostávajú nezodpovedané otázky, a minimálne jedna aj po závere.