Autor: Matúš Rapan, 2.AG
Urobil som rozhovor s mojím známym – Eugenom R., ktorý má 85 rokov, čiže prežil 2. svetovú vojnu. Práve ohľadom tejto témy bude tento rozhovor. Pán Eugen sa narodil tesne pred začiatkom vojny, vo Vrútkach, takže si detailne pamätá len jej posledné 2 roky. Jeho rodina pozostávala z rodičov a 3 súrodencov, ktorí bývali v rodinnom dome pod futbalovým ihriskom vo Vrútkach.
Tento rozhovor bude prevažne založený na jeho príbehoch a menej na mojich otázkach. Náš rozhovor som si nahral a keďže, ako to starí ľudia majú zvykom, pán Eugen sa veľmi rozrozprával, rozhovor som značne skrátil. Tu je rozhovor:
Aké sú Vaše spomienky na vojnu v zmysle, či si to pamätáte jasne, alebo či je to zahmlené?
Prvé moje spomienky siahajú do roku 1944, kedy som mal 5 rokov. Hoci som vojne spočiatku nerozumel, mám detailné spomienky na viaceré udalosti a celkovo na náš život počas vojny.
Ako ste vy a vaša rodina prežívali vojnu?
Naši rodičia sa nás snažili pred všetkým chrániť. Aby sme nevideli hrôzy vojny, aby sme mali čo jesť. A ja som život pred vojnou nepoznal, takže to nebolo niečo až tak strašné, keďže som to nemal s čím porovnať. Musím ale uznať, že naši rodičia sa o mňa a mojich súrodencov veľmi dobre starali.
Aké boli podmienky cez vojnu? Myslím tým potravu, teplo, financie…
Môj otec bol železničiar, celkom slušne platená robota. Moja mama sa starala o mňa a mojich súrodencov. Zimy boli riadne, aj mínus 25 stupňov. Nie ako teraz, že sneh sa ledva udrží. Nám ale zima nebola, mali sme dostatok dreva. To isté aj s potravou, na záhrade sme pestovali zeleninu, ovocie, zemiaky a chovali sme prasce a barana.
Môžete mi niektoré z vašich spomienok bližšie priblížiť?
Napríklad si pamätám, ako sme sa schovávali v pivnici, keď malo prísť bombardovanie. Náš dom mal ako jediný z celej ulice pivnicu, a tak sme sa ukrývali aj so susedmi z ostatných domov. Dvere do pivnice mali zhruba 110 centimetrov a pred ne sme naukladali drevo. Na policiach na zemiaky si ľudia postlali a ležali tam počas poplachu. V pivnici bolo iba jedno malé okno, takže tam bola celkom tma.
Ani raz nás síce nebombardovali, ale kvôli tomu, že Vrútky sú železničný uzol, sa to očakávalo. Jeden raz ako sme tam boli schovaní, sa odrazu rozleteli dvere a dnu vošiel partizán, syn jednej panej, čo bola s nami. Ten začal kričať: „Idú Nemci, utekajte!“. Lenže to nebolo také ľahké, utiecť s deťmi, bez jedla a bez cieľa.
Takže ste ostali vo Vrútkach celú vojnu?
Nie, mesiac po tom, ako prišiel front do Vrútok, sme sa vybrali na týždňovú cestu s kočom cez Sučany a cestou SNP do Rakova, ku rodine. Keď front prešiel, vrátili sme sa.
Máte ešte nejaké spomienky, o ktorých by ste chceli porozprávať?
Ešte dopoviem k tomu partizánovi. Keď sa už skončila vojna, pozvali ho do kasárni v Martine bez nejakého dôvodu. Mama mu vravela, aby nešiel, že sa bojí, že sa to vie, že bol partizánom. Ale on jej povedal, že sa nemá čoho báť, veď vojnu už vyhrali. Keď sa tam dostavil, tak ho aj s ostatnými partizánmi zviazali a postrieľali. To len ukazuje, že to nebolo zo dňa na deň tá zmena ľudí na funkciách a rozličných orgánoch, ale to trvalo zopár rokov, kým sa to premiešalo.
Potom si ešte spomínam, ako sa u nás doma striedali vojaci rôznych vojsk. Nemci, Rusi, vojaci Svobodovej armády. Nemci nám zabili barana a upiekli si ho, Rusi u nás šili topánky a Čechoslováci spolu bez prestátia telefonovali. To bolo už keď boli Nemci na ústupe cez Strečno do Žiliny. Vojaci Svobodovej armády (Česi a Slováci, ktorí si sformovali armádu v Sovietskom zväze) mali natiahnutý
telefónny kábel a museli spolu stále volať, aby hneď o tom vedeli, keby im ho Nemci prestrihli. Pamätám si, že som viackrát chcel tiež povedať niečo do toho telefónu, ale ten vojak mi ho vždy podal naopak – slúchadlom k ústam a mikrofónom k uchu.
Ako sa Vám vracalo po vojne k normálnemu životu?
Ja si život pred vojnou nepamätám, ale čo viem je to, že sa veľa vecí muselo budovať znova. Školy nefungovali cez vojnu, železničné trate boli zničené, ľudia sa vracali z koncentračných táborov a museli nájsť svoju preživšiu rodinu, všade bol chaos. Ľudia nevedeli, komu môžu veriť. Veď sa stačí pozrieť na toho partizána, čo som spomínal. Stále boli pri moci nacisti. Ostatní sa im pomstievali
a pritom ublížili aj veľa nevinným ľudom. S kamarátmi sme chodili po domoch a zbierali zo záhrad nábojnice a iné veci, ktoré tam zostali po bojoch. Vykrivili sme náboje a vysypali pušný prach na zem do nejakého tvaru alebo slova, zapálili a pozerali sme sa, ako to horelo. Jeden môj kamarát raz našiel granát a neviem, čo ho to napadlo, ale začal po ňom búchať kladivom. On samozrejme vybuchol
a zabil ho. Celá trieda sme mu povinne museli ísť na pohreb. Odvtedy som dostal strach a už som to nikdy nezbieral.
Ako vás vojna poznačila v ďalšom živote?
Zomreli mi blízki. Teraz mám veľký rešpekt pred vojnou. Aj keď začala vojna na Ukrajine, vo Vietname, Kórei, Izraeli, všetko to trochu prebudilo moje spomienky a strach. Môj ročník je nazývaný frontovým ročníkom. Keď som išiel na povinný vojenský výcvik, tak veliteľ povedal, že sme frontové ročníky a treba nás viacej kŕmiť.
Ďakujem za Váš čas a prajem veľa zdravia a pokoja.
Ilustračný obrázok zachytáva paľbu partizánov zo zákopov v SNP roku 1944. (zdroj: aktuality.sk)
Pre tých, ktorí nevedia kto som, volám sa Ivan, mám pätnásť rokov a teraz vám poviem niečo o sebe. Nie som moc nadaný v športe, ale pár športov som už vyskúšal. Hrám pingpong v našom dedinskom klube, veľmi ma to baví a celkom mi to aj ide. Veľmi rád čítam anglické knihy, hlavne detektívne, a knihy ktoré sa odohrávajú v inom, respektíve magickom svete, a sú o rôznych kúzlach a záhadách. Rád pozerám filmy a seriály. Medzi obľúbené seriály patrí Stranger Things a Teen Wolf.
Volám sa Richard a mám 16 rokov. Pochádzam z Turčianskych Teplíc a bývam tu odmalička. Vo voľnom čase sa rád venujem napr. pozeraniu filmov, športu alebo technológiám a vždy sa snažím učiť niečo nové. Mojím cieľom je vytvárať články, ktoré nielen informujú, ale aj inšpirujú a daju priestor ľuďom sa zamyslieť. Verim, že každá téma je zaujímavá a náučná, ak ju vieme podať správnym spôsobom.
Ahojte, som Peťo, mám 15 rokov a chodím do 2.BG triedy. Moje koníčky sú hra na gitare, trávenie času s priateľmi, cestovanie, spoznávanie iných kultúr. Moja srdcovka je Turecko. Tiež som človek, ktorý má rád slané, občas aj sladké. Mám šťastie, že toto všetko turecká kuchyňa ponúka. Vo všetkých veciach hľadám význam a veci, ktoré mi zmysel nedávajú, ma zaťažujú.
Ahojte, volám sa Ema. Rada kreslím a maľujem, venujem sa rôznym umeleckým činnostiam, ktoré mi umožňujú vyjadriť svoju kreativitu. Umenie pre mňa znamená voľnosť a možnosť tvoriť bez hraníc. Okrem toho si užívam počúvanie hudby a čítanie kníh. Taktiež rada a často pozerám filmy či seriály, najmä tie historické alebo fantasy. Mojím najobľúbenejším seriálom je Game of Thrones.
Moje meno je Michaela Gergišáková no väčšina ma volá Michelle. Mám 15 rokov, som z 2.BG.
Volám sa Lukáš Blizniak, som žiakom II.BG a mám 15 rokov. Hrávam futbal za TJ Družstevník Dražkovce a rád ho aj pozerám, najmä FC Barcelonu. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi alebo pozerám filmy. Taktiež obľubujem hranie počítačových hier ako napríklad VALORANT.
Volám sa Matúš, no väčšina ma volá Abdul, mám 16 rokov a chodím do II.AG. Vo voľnom čase rád chodím von s kamarátmi, chodím cvičiť a samozrejme, rád hrám počítačové hry ako VALORANT a iné strieľačky. Rád aj pozerám filmy a seriály, a medzi moje obľúbené patrí Fight Club, Truman show a Dexter. Nie som najväčší fanúšik čítania a učenia, ale keď je treba, tak sa naučím. Na Journali som sa ocitol náhodou. Rád budem písať články a novinky o tejto škole.
Úprimnosť treba 🙂 Volajú ma Terka a chodím do 2.AG. Mám 15 a budem úprimná, vôbec ma nebaví písať. Z predmetov ma najviac baví asi slovenčina. Zo športov mám najradšej jazdectvo, ktorému sa aj aktívne venujem. Vo voľnom čase počúvam hudbu a som s kamarátmi. Taktiež rada pozerám filmy a seriály, hlavne fantasy.
Volám sa Matúš, mám sedemnásť rokov a som žiakom 2.AG. Rád chodím von na bajku do prírody alebo hrám basketbal s kamarátmi, s ktorými si tiež niekedy rád zahrám nejakú videohru. Medzi moje obľúbené aktivity patrí počúvanie hudby (najradšej mám rock), editovanie videí a tiež si rád pozriem nejaký film alebo seriál (rád mám Interstellar a Stranger Things). Do školského Journalu som sa dostal v rámci ZMAK-u. Nikdy som písanie článkov neskúšal, tak uvidím, ako mi to pôjde.
Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú, volám sa Maťo, mám 16 rokov a som žiakom II.BG Pochádzam z Martina. Túto školu navštevujem druhý rok a veľmi sa mi tu páči.
Nedočkavý Aďo
Kto som? Ani sám neviem. 🙂
Športový nadšenec
Ľudovít Šenkár
Netrpezlivý Maxim
Volám sa Andrej Janík a chodím do triedy 1. BG. Som milovníkom futbalu, pozerám ho už od mojich šiestich rokov a taktiež futbal aktívne hrávam už sedem rokov, z toho dva roky za MŠK Fomat Martin. Tých zvyšných päť rokov som hral za Attack Vrútky.
Človek
Trpezlivý Martin
Kto som?
Hrávam volejbal za Martin. Myslím si, že každý, kto ma uvidí na chodbe, si pomyslí, že hrám nejaký takýto šport, ako je volejbal alebo basketbal. Sami skúste prísť na to, prečo. Toto vám môže napovedať o tom, ako ma bavia športy. Netrúfnem si povedať, že som nejaký talent v každom športe. Celkovo športy sú moja najsilnejšia stránka. Bavilo by ma písať hlavne o športoch, ale nebránim sa ani ostatným témam.
S nosom v knihe