… s Eugenom, ktorý zažil 2. svetovú vojnu

Autor: Matúš Rapan, 2.AG

Urobil som rozhovor s mojím známym – Eugenom R., ktorý má 85 rokov, čiže prežil 2. svetovú vojnu. Práve ohľadom tejto témy bude tento rozhovor. Pán Eugen sa narodil tesne pred začiatkom vojny, vo Vrútkach, takže si detailne pamätá len jej posledné 2 roky. Jeho rodina pozostávala z rodičov a 3 súrodencov, ktorí bývali v rodinnom dome pod futbalovým ihriskom vo Vrútkach.

Tento rozhovor bude prevažne založený na jeho príbehoch a menej na mojich otázkach. Náš rozhovor som si nahral a keďže, ako to starí ľudia majú zvykom, pán Eugen sa veľmi rozrozprával, rozhovor som značne skrátil. Tu je rozhovor:

Aké sú Vaše spomienky na vojnu v zmysle, či si to pamätáte jasne, alebo či je to zahmlené?
Prvé moje spomienky siahajú do roku 1944, kedy som mal 5 rokov. Hoci som vojne spočiatku nerozumel, mám detailné spomienky na viaceré udalosti a celkovo na náš život počas vojny.
Ako ste vy a vaša rodina prežívali vojnu?
Naši rodičia sa nás snažili pred všetkým chrániť. Aby sme nevideli hrôzy vojny, aby sme mali čo jesť. A ja som život pred vojnou nepoznal, takže to nebolo niečo až tak strašné, keďže som to nemal s čím porovnať. Musím ale uznať, že naši rodičia sa o mňa a mojich súrodencov veľmi dobre starali.
Aké boli podmienky cez vojnu? Myslím tým potravu, teplo, financie…
Môj otec bol železničiar, celkom slušne platená robota. Moja mama sa starala o mňa a mojich súrodencov. Zimy boli riadne, aj mínus 25 stupňov. Nie ako teraz, že sneh sa ledva udrží. Nám ale zima nebola, mali sme dostatok dreva. To isté aj s potravou, na záhrade sme pestovali zeleninu, ovocie, zemiaky a chovali sme prasce a barana.
Môžete mi niektoré z vašich spomienok bližšie priblížiť?
Napríklad si pamätám, ako sme sa schovávali v pivnici, keď malo prísť bombardovanie. Náš dom mal ako jediný z celej ulice pivnicu, a tak sme sa ukrývali aj so susedmi z ostatných domov. Dvere do pivnice mali zhruba 110 centimetrov a pred ne sme naukladali drevo. Na policiach na zemiaky si ľudia postlali a ležali tam počas poplachu. V pivnici bolo iba jedno malé okno, takže tam bola celkom tma.
Ani raz nás síce nebombardovali, ale kvôli tomu, že Vrútky sú železničný uzol, sa to očakávalo. Jeden raz ako sme tam boli schovaní, sa odrazu rozleteli dvere a dnu vošiel partizán, syn jednej panej, čo bola s nami. Ten začal kričať: „Idú Nemci, utekajte!“. Lenže to nebolo také ľahké, utiecť s deťmi, bez jedla a bez cieľa.
Takže ste ostali vo Vrútkach celú vojnu?
Nie, mesiac po tom, ako prišiel front do Vrútok, sme sa vybrali na týždňovú cestu s kočom cez Sučany a cestou SNP do Rakova, ku rodine. Keď front prešiel, vrátili sme sa.
Máte ešte nejaké spomienky, o ktorých by ste chceli porozprávať?
Ešte dopoviem k tomu partizánovi. Keď sa už skončila vojna, pozvali ho do kasárni v Martine bez nejakého dôvodu. Mama mu vravela, aby nešiel, že sa bojí, že sa to vie, že bol partizánom. Ale on jej povedal, že sa nemá čoho báť, veď vojnu už vyhrali. Keď sa tam dostavil, tak ho aj s ostatnými partizánmi zviazali a postrieľali. To len ukazuje, že to nebolo zo dňa na deň tá zmena ľudí na funkciách a rozličných orgánoch, ale to trvalo zopár rokov, kým sa to premiešalo.

Potom si ešte spomínam, ako sa u nás doma striedali vojaci rôznych vojsk. Nemci, Rusi, vojaci Svobodovej armády. Nemci nám zabili barana a upiekli si ho, Rusi u nás šili topánky a Čechoslováci spolu bez prestátia telefonovali. To bolo už keď boli Nemci na ústupe cez Strečno do Žiliny. Vojaci Svobodovej armády (Česi a Slováci, ktorí si sformovali armádu v Sovietskom zväze) mali natiahnutý
telefónny kábel a museli spolu stále volať, aby hneď o tom vedeli, keby im ho Nemci prestrihli. Pamätám si, že som viackrát chcel tiež povedať niečo do toho telefónu, ale ten vojak mi ho vždy podal naopak – slúchadlom k ústam a mikrofónom k uchu.

Ako sa Vám vracalo po vojne k normálnemu životu?
Ja si život pred vojnou nepamätám, ale čo viem je to, že sa veľa vecí muselo budovať znova. Školy nefungovali cez vojnu, železničné trate boli zničené, ľudia sa vracali z koncentračných táborov a museli nájsť svoju preživšiu rodinu, všade bol chaos. Ľudia nevedeli, komu môžu veriť. Veď sa stačí pozrieť na toho partizána, čo som spomínal. Stále boli pri moci nacisti. Ostatní sa im pomstievali
a pritom ublížili aj veľa nevinným ľudom. S kamarátmi sme chodili po domoch a zbierali zo záhrad nábojnice a iné veci, ktoré tam zostali po bojoch. Vykrivili sme náboje a vysypali pušný prach na zem do nejakého tvaru alebo slova, zapálili a pozerali sme sa, ako to horelo. Jeden môj kamarát raz našiel granát a neviem, čo ho to napadlo, ale začal po ňom búchať kladivom. On samozrejme vybuchol
a zabil ho. Celá trieda sme mu povinne museli ísť na pohreb. Odvtedy som dostal strach a už som to nikdy nezbieral.

Ako vás vojna poznačila v ďalšom živote?
Zomreli mi blízki. Teraz mám veľký rešpekt pred vojnou. Aj keď začala vojna na Ukrajine, vo Vietname, Kórei, Izraeli, všetko to trochu prebudilo moje spomienky a strach. Môj ročník je nazývaný frontovým ročníkom. Keď som išiel na povinný vojenský výcvik, tak veliteľ povedal, že sme frontové ročníky a treba nás viacej kŕmiť.

Ďakujem za Váš čas a prajem veľa zdravia a pokoja.

Ilustračný obrázok zachytáva paľbu partizánov zo zákopov v SNP roku 1944. (zdroj: aktuality.sk)