Príbeh Barda

Autor: Adam Samuel Marko, II.BG

Pri ohni sedí muž, rok čo rok hrdlo si derie. Aby to čo zažil za misku jedla vypovedal. Lacná to daň za okúsene sváry aj za cestu nemravnú. No volá ho prísaha rádu tých, čo vedia, aby učil ľud zvykovom iných krajov. Mnohými ústami sa zovú Bardi, no pustovníci vravieť sa im náleží. Tí, čo vedia, prach brodia a hlupáci pergameny špinia, tak to chodí, tak už to je v krajine nevšedných zázrakov. Nik nevie meno putujúceho, no jeho slová do mysle vrývajú sa ako teplý nôž do vosku.

Do dediny prišiel muž v šedom plášti. Mnohí už vedeli, k čomu sa schyľuje. Každoročne sem cesty priviedli tuláka, čo za misku zriedenej kaše zabával deti. Mnohý však načúvali jeho slovám a dumali. Dnes tomu nebolo inak. V strede dediny na malom námestí na starca čakalo hrubé poleno a pri ňom oheň stúpajúci do výšky. Všetci si sadli a zem, aby si vypočuli, čo im prišiel rozpovedať. Ako hviezdy putovali po oblohe, putoval aj starcov príbeh.

O kráľovi a krásnej dcére. O tom, čo kráľ vykonal. Že dcéru sľúbil vrahovi mu brata, ale keď na rátanie prišlo, podlého hrdinu z domu svojho nechal vyviesť. Dve vojská, čo putovali proti sebe na päte s tými, čo život za krivdu rozhodli sa brať. Jeden kričí, že oklamal ho druhý, no ten zas, že len zločinec to je. Za vraždu brata jeho smrť by zaslúžil, ten však vraví, že jeho rozkaz viedol ruku s nožom.

Starec zmĺkol, všetci dychtivo sledujú jeho bielu hlavu. Odkašľal si a riekol: „Kto má právo v tomto spore?“

Ticho nenarušovali ani svrčky, akoby sa aj tie zamysleli.

Keď sa nikto neozýval, starec vstal a pobral sa do senníka, kde mu dovolili si ustlať. Pobrali sa teda aj ostatní.

Na ďalší večer starec si sadol na pník a začal rozprávať. O kráľovi a krásnej dcére. O tom, čo kráľ vykonal. Že dcéru sľúbil vrahovi mu brata, ale keď na rátanie prišlo, podlého hrdinu z domu svojho nechal vyviesť. Dve vojská, čo putovali proti sebe na päte s tými, čo život za krivdu rozhodli sa brať. Jeden kričí, že oklamal ho druhý, no ten zas, že len zločinec to je. Za vraždu brata jeho smrť by zaslúžil, ten však vraví, že jeho rozkaz viedol ruku s nožom.

Keď skončil, vraví: „Rozsúďte týchto!“

Všetci boli ticho, nikto sa neozval. Po chvíli starec opäť vstal a pobral sa. Keď sa strácal zo svetla ohňa, zavolal na neho jeden muž: „Kto sme my, aby sme súdili? Ty si ten, čo zažil a videl, ty buď sudcom.“ Starec sa otočil: „ Ja mám súdiť? Vy ste predsa ľud, vy živíte tých, čo takto so životmi nakladajú. Len vy máte silu a povinnosť súdiť. Zažil som. Videl som. A vy so mnou. Ako však s tým naložíte, je len na vás.“ Starec sa obrátil a vykročil do tmy. V senníku ho nenašli. Zostala po ňom len prázdna miska.

Pri ohni sedí muž, rok čo rok hrdlo si derie. Aby to, čo zažil za misku jedla vypovedal. Lacná to daň za okúsene sváry, aj za cestu nemravnú. No volá ho prísaha rádu tých, čo vedia, aby učil ľud zvykovom ich krajov. Mnohými ústami sa zovú Bardi, no pustovníci vravieť sa im náleží. Tí, čo vedia, prach brodia a hlupáci pergameny špinia. Tak to chodí, tak už to je v krajine nevšedných zázrakov. Nik nevie meno putujúceho, no jeho slová do mysle vrývajú sa ako teplý nôž do vosku.