Autorka recenzie: Magdaléna Pastieriková, 1.AG
„Diaľnica D1 je najvýznamnejšia a súčasne aj najdlhšia slovenská diaľnica, ktorá po svojom dokončení spojí Bratislavu so Záhorom v blízkosti štátnych hraníc s Ukrajinou.“ Znie krátka definícia po vyhľadaní výrazu D1 na internete.
Najvýznamnejšia a najdlhšia diaľnica na Slovensku. Tepna, spojnica, riešenie mnohých dopravný a infraštruktúrnych problémov ostáva stále nedostavaná už od roku 1993. Už od roku 1993 Slovákom tvrdia, že bude dostavaná najneskôr o štyri až sedem rokov. Niektorí D1 zaradujú medzi novodobé divy sveta. V konečnom dôsledku je naozaj obdivuhodné, že za tridsať a viac rokov nebola jedna, nie príliš veľká krajina schopná postaviť spojnicu dvoch najväčších miest. No, čo by bolo lepším námetom na divadelnú hru ako mnohými nepochopený div sveta.
Autor Ján Brutovský, túto trpkú, no pravdivú skutočnosť zhmotňuje v texte. V texte, ktorý nemá finálnu podobu, lebo predmet, ktorého sa ten text dotýka, tiež nemá finálnu podobu. S týmto „rozostavaným“ textom ladí aj scénografia. Akoby sa v procese výroby kulís a scény odohráva lyricko-dramatický výstup. Kostýmy dopĺňajú atmosféru rozostavaného diela. Pracovné montérky, rustikálne prvky miešajúce sa s ľudovými aspektami odrážajú miešanie dvoch slovenských kultúr. Ľudovú kultúru a kultúru hľadania dočasného riešenia.
Použitie klasických slovenských diel, poukazuje na novovytvorenú tradíciu. Mystifikovanie diaľnice D1 a jej zavedenie do folklóru. Anonymné postavy len vypovedajú príbeh z pohľadu diaľnice, našej krajiny a koniec koncov aj tých, čo si to pamätajú. Sú to iba časové úseky, významné udalosti a podstatné fakty z existencie diaľnice. Styčné body vzostupu a pádu výstavby. Ide v podstate o povesť či legendu. „Predchádzajúca vláda a nasledujúci termín.“ Je veta, ktorá je v inscenácií (i v skutočnosti) rozprávaná len ako rozprávka.
Samotná inscenácia je rozdelená do ôsmych výstupov: Invokácia, Termín, Svetlo na konci tunela, Vyprázdňovanie, Amnézia, Dopad, Vymrštenie a Dziny. Každý z týchto výstupov berie na seba inú tvár. Tvár Mateja Babeja, Tomáša Mischuru, Aleny Pajtinkovej, Barbory
Palčíkovej, Nadeždy Vladařovej a Daniela Žulčáka. Ako som už spomínala, nejde o presne definované postavy. Skôr o situáciu či spoločenskú náladu v danom časovom úseku výstavby.
Rovnako zachytávajú politickú situáciu a problémy zabraňujúce dokončeniu diaľnice. V úvode sa dozvedáme pôvod nápadu o diaľnici a jeho prvotné problémy. Zo začiatku prevažuje relatívne pozitívna, mierne ironická emócia, ktorá sa až neskôr mení na trpkú. Počas inscenácie, v jadre, prechádza emócia k hnevu a satirizovaniu. Naozaj neutešená situácia na Slovensku je predmetom sarkazmu a výsmechu. Jednoduché prerozprávanie udalostí samo o sebe umocňuje pocit absurdnosti. Ku koncu inscenácie opúšťame prostredie stavby a presúvame sa do nereálneho, ľudového prostredia. Do utópie (z hľadiska dopravy), ktorá dobovo zapadá pred industriálnu revolúciu.
Ako pravidelná návštevníčka SKD po niekoľkonásobnom zhliadnutí inscenácie D1 vrelo odporúčam každému. O hereckých výkonoch sa nemusíme ani baviť. Priamočiarosť a zároveň genialita scény krásne dopĺňa v podstate tragikomický text. Nie je podstatné či si pamätáte alebo poznáte históriu diaľnice. Ja sama som mladšia ako naša diaľnica a ani som ostro nesledovala politiku okolo výstavby. Slovenská D1 je fenomén, ktorý ma podvedome sprevádza odmalička. Práve návšteva divadelnej hry mi priblížila a objasnila situáciu a pomohla pochopiť problém zo strany ľudu a davovú nespokojnosť. Inscenácia nie len poúča o skutočnosti, ale aj ponúka politickú satiru, ktorá je vždy potrebná. Nezáleží na politickom systéme, dobe a ani vyspelosti krajiny. Odraz politiky v spoločnosti je kritický pre rozvoj krajiny a národa. Rozvoj však stojí na vzájomnej kooperácii národa a politikov.