Sociálna dilema – 3. časť

Autorka: Ela Trylčová, I.BG

TECHNOLÓGIE A SOCIÁLNE SIETE

„Celé dni nič nerobíš, len čumíš do toho mobilu.“ „Prežil by si aspoň jeden deň bez toho mobilu?“ „Za našich čias sme toto nemali a vedeli sme sa zabaviť lepšie.“ „Začínaš byť na tom závislý.“…

A vedeli by sme pokračovať ďalej. Takéto hlášky si vypočujeme hlavne od našich rodičov alebo od ľudí starších od nás. A niet sa čomu čudovať. Tým skrytým „my“ totiž myslím generáciu Z. Úplne prvá generácia ľudstva, ktorá sa už na základnej škole dostala ku technológiám. Ja do nej patrím tiež. Doteraz si pamätám, ako sa ma rodičia snažili pred elektronickými zariadeniami uchrániť. Vymedzený čas pred televízorom, žiaden vlastný mobil a aktivity, ktoré zahŕňajú ich používanie. Asi okolo ôsmich rokov so mnou nemal kto chodiť do ZUŠ-ky. A keďže od školy to nie je ďaleko, no vedie k nej nebezpečná hlavná cesta, chceli, aby som sa ozvala, či som v poriadku. A na to som potrebovala mobil. Bol to maličký mobil. Nedalo sa na ňom toho veľa robiť. No po čase som dostala tablet. A to bol asi ten spúšťač. Okrem hier som objavila aj YouTube, kde som pokojne strávila aj štyri hodiny pozeraním seriálov. Neuvedomovala som si, že si ma pomaličky, ale isto, začína omotávať okolo prsta. Rodičia si to všimli a denne hundrali nad tým, koľko tam trávim času. No nespravili žiadny zásadný krok. A doteraz im to potichu vyčítam. Zároveň sa snažím spracovať fakt, že som si tým skrátila detstvo. Že miesto toho, aby som sa hrala a chodila von s ostatnými deťmi, som radšej sedela zalezená v izbe s očami prilepenými na tablete. Akonáhle som vyrástla, už to bolo normálne. Pretože tá hranica sa stále posúvala a posúva. Máme možnosť vidieť, ako je deťom už od útleho veku dávaný vlastný mobil a ako na ňom vyrastajú. Zrazu ani nie je možné, aby si vymysleli spoločné aktivity bez elektronických zariadení. A tým vlastne vzniká aj takzvaná davová psychóza. Vidím všetkých na mobiloch? Tak potom budem aj ja! A vidím to aj teraz. Cez prestávky už len málokto komunikuje. Všetci buď hrajú hry alebo „scrollujú“ Instagram či TikTok. A mne je z toho vážne smutno.

Práve na sociálne siete chcem nadviazať. Našťastie, na prvom stupni som sa im vyhla, ako aj väčšina mojich spolužiakov. V druhom polroku piateho ročníka to začalo. Áno, opäť to bola davová psychóza. Všetci už na Instragame leteli a ja som nechcela byť tá, čo zaostáva. Chcela som byť trendy (až o pár rokov neskôr mi došlo, že sa to vôbec neoplatí, keďže sa stále menia). A tak sme aj s kamarátkami nabrali odvahu a spýtali sa rodičov, či si ho môžeme založiť. S jemne privretými očami súhlasili. Túto informáciu nevie asi nikto, no po prvom dni, čo som Instagram mala, som plakala. Vlastne si už ani nepamätám prečo. Asi z toho veľkého návalu ľudí, srdiečok, komentárov a stories. No pamätám si, ako som si povedala, že na druhý deň si ho vymažem – nespravila som to. Nevymazala som si ho. Naopak som pridávala kopu príspevkov a príbehov. Okrem toho, že som tam trávila veľa času, na mňa (ako asi aj na väčšinu ľudí) dochádzal zlý pocit. Že nie som dostatočne dobrá, pekná, šikovná. Všetky tie ideály krásy a skreslené predstavy o živote ostatných ľudí podporovali moje myslenie, že by som mala naplniť nejaký nerealistický vzorec. To len potvrdzuje fakt, že sociálne siete sa stali nástrojom vytvárania virtuálnej reality. Život predsa nemôže byť vždy taký pestrofarebný, no môj feed a to, ako sa prezentujem, môže. Našťastie, už teraz je množstvo účtov, ktoré poukazujú na to, že to vôbec nie pravda a ukazujú svoj neprikrášlený a obyčajný život. A aj keď mám pocit, že tá potreba byť dokonalá tak, ako vyzerajú byť ostatní nikdy nezmizne, tieto účty mi ukázali, že nemusím byť. A mne to pomohlo uvedomiť si, že ani nechcem. Pretože tak, ako ma Instagram rozorval, tak ma pomaly lieči. Cez túto sociálnu sieť som spoznala množstvo úžasných a inšpiratívnych ľudí, ktorí ma donútili kritickejšie rozmýšľať, ale aj zaujímať sa o dôležité témy. Viac sa zaujímať o dianie vo svete či počúvať podcasty. Objavila som Bookstagram (názov pre časť Instagramu, ktorá sa venuje knihám), čo ma presvedčilo založiť si knižný blog a s ďalšími ľuďmi zdieľať lásku ku knihám.

Keď som mala pred pár dňami rozhovor s mojím tatinom, zahlásil, že si aj po tom všetkom, čo technológie a sociálne siete napáchali, myslí, že stále majú viac výhod ako nevýhod. Pretože nás na nich nič nedrží. Sami máme moc nad tým, kde a koľko času strávime. Je veľmi ťažké nenamotať sa. Aj napriek tomu, že sociálne siete ľudí spájajú, tvorí sa nich kreatívny kontent a pre niektorých ľudí je to dokonca práca, nesmie sa zabúdať na to, že je to v prvom rade firma a biznis. A sociálne siete najviac zarobia vtedy, keď na nich trávime čo najviac času. Preto vždy, keď potiahneme prstom, načítajú sa nám ďalšie a ďalšie príspevky. V dokumente The Social Dilemma  zaznela veľmi pekná veta: „If you are not paying for the product, you are the product.“ To my sme tí, ktorí živia sociálne siete investovaním svojho času.

A čo som teda chcela týmto všetkým povedať? Tak ako aj na mnoho ďalších vecí, aj tu platí: „Sociálne siete (a technológie) sú dobrým sluhom, no zlým pánom.“ Ak by som vedela, akú nástrahu za sebou technológie a sociálne siete skrývajú, samozrejme, že by som konala inak. No práve touto mojou skúsenosťou verím, že pomôžem pri vytváraní sveta, kde sa malé dievčatá nebudú stresovať už od útleho veku pre svoj výzor. Kde budeme vnímať, že aj sociálne siete sú firmy, ktoré potrebujú zarobiť. Kde budeme z Instagramu, Pinterestu, Twiterru môcť čerpať inšpiráciu bez toho, aby sme nezabúdali na vonkajší svet. Kde budeme vnímať, že na obrazovke vidíme len zlomok skutočnosti a život bez filtra je omnoho krajší.  Že vytvoríme svet, kde sa budeme všetci cítiť príjemne, lebo zabudneme na predsudky, inakosť a budeme si vážiť reálnosť.