Rozhovor so Zdeňkom Štybarom pred štartom 66. ročníka Okolo Slovenska

Splnenie detského sna. Áno, asi takto by som opísal rozhovor s legendou cyklistiky a cyklokrosu – Zdeňkom Štybarom. Rozhovor sa uskutočnil 12.9.2022 v športovom centre X-Bionic Sphere v Šamoríne. Ten sa stal pre všetky zúčastnené tímy prvým etapovým zázemím cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Rozhovorov som sa zúčastnil spoločne s ďalšími dvoma športovými redaktormi, pánom Šebelom z denníka  SME  a pánom Šargom z denníka Šport. Chcel by som sa poďakovať pani Ďurkovej zo Slovenského zväzu cyklistiky, ktorá mi umožnila akreditovať sa na 66. ročník tohto prestížneho podujatia. Len vďaka nej som sa mohol prvýkrát zúčastniť týchto obľúbených pretekov v pozícii „novinára“.

Zdeněk Štybar je český profi cyklista. Je trojnásobným majstrom sveta v cyklokrose, víťazom mnohých klasík a víťaz etapy na Tour de France. Svoju bohatú kariéru takmer celú strávil v drese Quick Stepu. Po tejto sezóne však odchádza z „vlčej svorky – Quick Step“. V rozhovore mi prezradil, že už vie, kde bude budúci rok jazdiť. Nakoľko však ide o čerstvú vec a a ešte to nemá tzv. na papieri, nešpecifikoval meno tímu, ale prezradil, že to bude  tím z World Tour úrovne.

Toto nie je Váš úplne prvý štart na Okolo Slovenska. V roku 2009 ste boli prvýkrát na Okolo Slovenska za tím Telnet. Ako a kam sa tieto preteky posunuli za tých 13 rokov?

Od doby, kedy som šiel tento pretek prvýkrát, tak sa veľmi posunul. Teraz je vysielaný na Eurosporte. To vtedy sme si nevedeli predstaviť, že sa to dotiahne tak ďaleko. Zároveň konkurencia stúpla, je o nás výborne postarané, v takýchto hoteloch sme tiež nespali v 2009-tom, takže je vidieť, že úroveň týchto  pretokov sa neuveriteľne zdvihla.

V Quick Stepe ste už 12. sezónu. Zažili ste tam veľké osobnosti ako Boonena, Velitsovcov, Marka Cavendisha… Na čo najradšej spomínate?

Myslím si, že každé obdobie malo niečo do seba. Keď som prišiel do Quick Stepu v roku 2011, tak to nebol tím, akým je teraz. Skôr tak trochu bojovali o prežitie, či zostanú v Pro Tour alebo nie. Patrick Lefevere však zohnal skvelých sponzorov. Angažoval Zdeňka Bakalu a ten tím sa zmenil. Od tej doby tam prišli ľudia ako Cav, Leipheimer potom Kittel. Tím rástol, každý rok urobil nejaké kroky vpred. Obdobie s Cavendishom, Kittelom, ďalej s Vivianim, to boli elitní šprintéri, malo to niečo do seba. Samozrejme, s Tomom Boonenom, jeho posledný rok, posledná jar, kde bol vždy na pódiu alebo mu urobili špeciálnu rozlúčku v Belgicku, všetci mu mávali, spievali a bolo neuveriteľné byť pri tom. Potom veľké víťazstvá, pri ktorých som bol ako výhra na San Remo s Julianom Alaphillipom. To isté, ako keď Philippe Gilbert vyhral Roubaix alebo Okolo Flámska. To sú tie momenty, ktoré sa vždy vrátia. Alebo, keď Kittel vyhral 5 etáp na Tour. Ako hovorím, všetko malo niečo do seba.

Quick Step má prezývku The Wolfpack. Odkiaľ to vzniklo?

Vymyslel to Brian Holm. Ten tomu stále vravel Wolfpack. Vzniklo to aj vďaka štýlu, akým pretekáme. Zdá sa mi, že to bolo v tých rokoch, keď sme vyhrali okolo 70 pretekov za rok. Bolo to aj tým, že každý z nás pracoval pre druhého a potom sa mu to vrátilo na nejakom inom preteku. Myslím, že ten rok vyhralo snáď 24 rôznych pretekárov, takže sa dá povedať, že skoro každý z tímu vyhral nejaké preteky.

Ako sa rokmi menila vaša pozícia v tomto tíme?

Myslím si, že sa to moc nemenilo. Stále som mal pozíciu zameriavajúcu sa hlavne na klasiky. Ale na etapových pretekoch som, samozrejme, bol pracoval v šprintérskom vláčiku pre našich šprintérov, či to bol Kittel, Jakobsen, Viviani. Keď bol priestor, tak som šiel sám na seba. Toho priestoru však nebolo zas toľko. Takže si nemyslím, že tá úloha sa úplne zmenila.

Ako sa podľa Vás zmenila cyklistika v poslednom období?

Zmenila sa hlavne štýlom pretekania a je to asi kvôli mladým cyklistom, ktorí prišili. Dynamika a taktika sa veľmi zmenila. Dnes to je tak, že sa začína pretekať 100 – 130 km pred cieľom. Kedysi sa začalo pretekať 20 km pred cieľom. Človek už na to musí byť pripravený. Mladí nemajú čo stratiť, tak idú hop alebo trop, ale väčšinou im to vyjde. Nastupujúca generácia cyklistov  je veľmi silná. Keď to tak poviem, majú gule pretekať.

Peter Sagan hovorí o tom, že mladším jazdcom sa vytratil rešpekt. V minulosti si starší pretekári vedeli zjednať nejaké pravidlá, ktoré platili a tí mladší poslúchali. Je väčší chaos v pelotóne?

To asi ani nie. Nepovedal by som, že im chýba rešpekt v pelotóne. Skôr mladá generácia proste do toho ide na tvrdo a chcú sa presadiť. Toto nie je o tom, že by nemali rešpekt k nejakému pretekárovi, idú si jednoducho svoj pretek. Myslím si, že je to takto správne. Nemôžu čakať, že niekto k nim príde a poklepe im po ramene a povie, že už dozrel a môžu pretekať. Ja si myslím, že je to správne, ako to je a je to vo všetkých športoch. Mladí jazdci majú už omnoho skôr správne tréningové metódy, sú skôr sledovaní. Veľa World Tour-ových tímov podpisuje juniorov a dáva ich do svojho  tréningového programu, postaví im sezónu, pretekajú cez sezónu tak, aby sa posúvali ďalej. Nemôžu čakať na zvolenie niekoho, kto jazdí v pelotóne 20 rokov, to je predsa nezmysel.

Vo Vašej bohatej kariére ste šli všetky Grand Tour podujatia. Ktoré Vám je z nich srdcu najbližšie?

Nepovedal by som, že jedna Grand Tour je lepšia ako tá druhá. Každá má niečo do seba. Na Gire cítiť tú vášeň, že to je v Taliansku. Tá atmosféra, tie kopce, dlhé etapy, ide sa cez známe kopce atď. Tour to je najväčšia z Grand Tour. Skvelá atmosféra, ľudia majú prázdniny, tak môžu prísť fandiť. Vuelta je taká najviac v kľude. Je tam menší stres, ale ide sa cez horúčavy cez celé Španielsko. Každá tá Grand Tour má svoje špecifiká a je radosť jazdiť na každej z nich.

Oslávili ste včera víťazstvo Remca (Evenepoela)?

Tu sme to symbolicky oslávili. Myslím si, že to poriadne oslávili včera kolegovia v Madride.

Keby ste sa mohli vrátiť v čase, vybrali by ste si opäť cyklistiku ako šport?

Áno, lebo je to môj koníček a nedokážem si predstaviť, čo iné by som asi robil. Mám rád hokej tým, že som to hral od malička okolo domu, ako aj futbal, ale cyklistika mi prirástla najviac k srdcu. Preto by som určite nemenil.

Čo Vám cyklistika najviac dala a naopak, čo Vám zobrala?

Najviac mi dala možnosť precestovať svet a spoznať sa s veľa ľuďmi. Zmenila môj ľudský charakter tak, že človek sa na svet pozerá inak. Hlavne posilnila moje vôľové vlastnosti. Naučila ma ísť na hranu svojich fyzických aj duševných síl a prekonávať samého seba.  Človek musí ísť cez tú hranu, aj keď nechce. To si myslím, že mi dala. A čo mi zobrala? Veľa súkromného času, som viac odcestovaný ako doma. Nevidím syna, nevidím manželku dlhé obdobie. Teraz napríklad budem preč 5 týždňov. Keď ideme na Grand Tour, tak sme 4 týždne preč a nevidíme sa. Takže to si myslím, že mi najviac zobrala.

Dá sa cyklistika spojiť s rodinným životom?

Dá sa spojiť, lebo inak by sme všetci boli iba samotári, ale nikto samotár nie je. Všetci, alebo aspoň väčšina máme doma deti a manželku, ale nie je to jednoduché to spojiť.

Po Okolo Slovenska sa chystáte na majstrovstvá sveta do Austrálie. S akými ambíciami tam idete?

O ambíciách som úplne nepremýšľal, ale snažil som sa na to čo najlepšie pripraviť. Myslím si, že preteky Okolo Slovenska budú skvelou prípravou. Tým prológom a etapami, ktoré budú, si myslím, že to bude skvelá príprava. Po pretekoch v nedeľu odlietam z Viedne do Sydney. Nechcem povedať, že tam idem bez ambícii, to určite nie. Skôr to beriem, že som sa na to snažil čo najlepšie pripraviť ako som mohol, čo bolo v rámci možností a aký výsledok z toho bude, to ťažko povedať. Precestujem na druhú stranu sveta, tak sa ani nedá odhadnúť, ako bude moje telo na túto zmenu reagovať. Nikdy so v Austrálii nebol, takže neviem, čo ma tam čaká. Napríklad, aké bude jedlo, ako si tam zatrénujeme pred pretekmi, ako budú preteky vyzerať a tak ďalej. Nesústredím sa na konečný výsledok, ale na proces k tomu výsledku.

Kde sa vidíte asi za 10 rokov?

Možno tu čistiť to akvárium (smiech). Ťažko povedať, pretože kariéra sa mi blíži ku koncu, ale na druhej strane nechcem o tom tak premýšľať, lebo možno by som sa vydal tým smerom, a ja nechcem podvádzať cyklistiku. Ja sa ešte stále na 100% sústredím na cyklistiku a keď sa budem musieť rozhodnúť, čo robiť ďalej v živote, tak to urobím, ale teraz sa zatiaľ plne venujem cyklistike.

Skúsite vydržať s profi cyklistikou do takého veku ako Alejandro Valverde?

To asi nie, ja by som ešte strašne rád pretekal 2 roky, pretože v roku 2024 budú majstrovstvá sveta v cyklokrose u nás, v Tábore. Tam by som ešte strašne rád pretekal. Taktiež bude aj olympiáda v Paríži, čo je tiež obrovská výzva, nakoľko to bude opäť raz v Európe. Takže rok 2024 bude naozaj výzva, a potom sa uvidí. Naozaj sa rozhodnem až v tom 2024. Ale pokojne to môže byť aj tak, že budúci rok poviem, že už toho bolo dosť, nakoľko počas posledných dvoch rokov som mal veľa zdravotných problémov. Takže, ak to telo už viac nebude vládať, tak v tom nemá zmysel pokračovať.

Dotkol by som sa ešte toho nešťastného covidu, ktorý ste tento rok zažili na vlastnej koži. Aký to je pocit, keď hlava chce už ísť normálne trénovať, ale telo zistí, že nemôže ísť do tých výkonov.

Je to zložité, pretože vy viete, že chcete trénovať, ale cítite, že vám telo nefunguje. Ja som to chytil, a vlastne som ani nevedel, že covid mám. Keby mi neurobili test, tak by som normálne trénoval a pretekal. Potom by som asi pocítil, že niečo nie je v poriadku, keď neviem ísť ani 25 km/h. Keď som začal trénovať, tak to dlho trvalo, kým som sa zregeneroval z ťažkých tréningov. Trvalo mi to tak 5 týždňov, kým som sa dostal do normálu, možno aj dlhšie, takže určite to nebolo jednoduché obdobie.

S čím prišiel Quick Step na Okolo Slovenska ako tím?

Na každú etapu budeme mať veľkú ambíciu a určite sa pokúsime o víťazstvá v etapách ako o celkové víťazstvo.

Stretnutie so Zdeňkom Štybarom zanechalo vo mne veľmi hlboký dojem, nakoľko s takouto osobnosťou svetovej cyklistiky sa obyčajný človek nemá možnosť stretnúť, nieto s ním diskutovať takmer polhodinu.  Povestnou čerešničkou na torte bolo podanie si rúk, Zdeňkov podpis na môj Quick-Stepácky dres a spoločná fotka.