Po filme Sociálna dilema – úvaha o sociálnych sieťach

 (V. H.)

Na úvod by som rada napísala, že téma sociálne siete je pre našu generáciu veľmi aktuálna. Sme totiž prvá generácia, ktorá mala možnosť s nimi vyrastať už od detstva. Sociálne siete by nemohli existovať bez ľudí, ktorí ich vytvorili. To je jedna z vecí, ktorá ma na celej tejto téme fascinuje. Ak by sme neexistovali my, neboli by ani sociálne siete, ale problém je ten, že sociálne siete nás ničia. Zo začiatku to bolo miesto, kde ľudia dávali nejaké pekné momenty z ich životov, ale technológia ide dopredu neuveriteľnou rýchlosťou a ľudia sa ešte nestihli dostatočne vyvinúť, aby celý tento proces boli schopní zvládať.

V dnešnej dobe je tam veľmi veľa nebezpečného obsahu, ktorý môže viesť k psychickým poruchám alebo aj k sebapoškodzovaniu (napríklad depresia, anorexia…). Veľa ľudí si to neuvedomuje, ale sociálne siete na nás, hlavne dospievajúcich, vyvíjajú neuveriteľný tlak. Dávajú nám pocit, že nie sme dosť dobrí (napríklad nereálne štandardy krásy). Vedia úplne zmeniť ľudí a dovolím si povedať, že vo väčšine prípadoch k horšiemu, vedia človeku neuveriteľne znížiť sebavedomie, sebelásku, radosť zo života. Sociálne siete nám prezentujú “perfektné“ životy ľudí, ktorých ani len nepoznáme. Hneď by som chcela napísať, že ich životy nie sú také perfektné, ako ich na sociálnych sieťach prezentujú. Ľudia zvyknú dávať na sociálne siete len to pozitívne, šťastné, pekné a milé, aby ich životy na sociálnych sieťach vyzerali čo najlepšie. To, čo si mnohí z nich neuvedomujú, je to, že na opačnej strane, ten človek, čo si to pozerá, si myslí, aký je jeho život nudný, nezábavný a vlastne, že nie je ničím výnimočný. Zas a znova Vám poviem, že to nie je pravda. My nevidíme do života človeka, ktorý pridáva tieto fotky, možno aj on sám má nejaké psychické problémy alebo problémy v rodine, nikto nie je dokonalý a to si treba pamätať. Hlbší zmysel sociálnych sietí už nie je ani o fotkách, ani o ničom podobnom. Zmysel je v tom, aby nás v danej aplikácii udržali čo najdlhšie, a tak nám mohli zobraziť čo najviac reklám (reklama = peniaze pre aplikáciu, čím viac reklám si pozriete, tým viac aplikácia zarobí), a taktiež získať o tebe čo najviac informácií. Podľa informácií, ktoré o tebe vyzbierali, by boli schopní vytvoriť tvoj obraz, tvoje vlastnosti a omnoho viac veľmi súkromných vecí, ktoré sa nemusia týkať len teba, ale aj tvojej rodiny. Čím viac času tráviš na sociálnych sieťach, tým viac informácií o tebe majú (toto môže vyústiť až do závislosti). Ďalšia dôležitá vec, ktorú sa oplatí spomenúť, sú názory. Sociálne siete nemusia ovplyvniť len tvoju osobnosť, ale aj tvoje názory. Keď majú o tebe dostatok informácií, vedia, aké príspevky ti majú posúvať, aby v tebe vyvolali nejakú emóciu. Ak v tebe nejaký príspevok vyvolá emóciu (hnev, strach, smútok…), je omnoho viac pravdepodobné, že naň zareaguješ alebo sa o ňom budeš chcieť rozprávať s ostatnými (zdieľať ho). To znamená, že sociálne siete môžu zničiť aj reálne vzťahy medzi ľuďmi. Sociálne siete posúvajú každému úplne iné príspevky. Uvediem príklad: Sú dvaja kamaráti. Jednému sieť uvedie, že len 1% voličov bolo spokojných s vládou a druhému uvedie, že až 54000 ľudí bolo spokojných s vládou. Je to ten istý príspevok, ale jedného to veľmi pobúrilo a druhý je rád, že veľký počet ľudí bol spokojný, a tak vznikajú hádky (ničia sa vzťahy).

Toto bol stručný opis sociálnych sietí mojimi očami a poznatkami z filmu The Social Dilemma.

Moja osobná skúsenosť – šikana

Na sociálnych sieťach sa taktiež vyskytuje aj forma šikany (kyberšikana), s ktorou som sa, bohužiaľ, stretla aj ja. Stalo sa to minulý rok cez koronu, keď sme boli doma, vtedy som si neuvedomovala, že som šikanovaná, uvedomila som si to až neskôr… Začalo to nevinne, keď deti zo školy chceli odo mňa odpísať úlohy a pod. Nejako som to neriešila, rada som im pomohla, aj keď to nebolo vôbec fér. Prešli asi dva mesiace a mňa naozaj prestalo “baviť“ posielať mojim spolužiakom úlohy a práce, na ktorých som si dávala naozaj záležať a oni to len odpísali bez sebemenšej námahy. Tak som si povedala, že im úlohy posielať nebudem. Zo začiatku mi to nevadilo, keď mi písali, skrátka som im napísala, že nemôžem, nech si to skúsia spraviť sami. Po čase to ale začalo. Ľudia o ktorých som si myslela, že sú moji kamaráti, ma začali akýmsi spôsobom nútiť, aby som im úlohy poslala. Nebolo to vyhrážanie, ale nadávanie. Nebolo vôbec príjemné a mala som pocit, že to nezvládnem. Každý deň mi chodilo 5 10 takýchto správ, snažila som sa to ignorovať, ale nešlo to, tak som im nakoniec začala úlohy posielať, bolo to neuveriteľne vyčerpávajúce. Bála som sa povedať im „nie“, lebo som vedela, že mi začnú znova nadávať. Nezačalo sa to hneď, ale postupne som sa začala uzatvárať do seba, prestala som komunikovať s ľuďmi a prestala som vychádzať von. Celé dni som strávila doma. Samozrejme, moji rodičia si všimli už na začiatku, že sa niečo deje a chcela by som im tu vyjadriť jedno veľké ĎAKUJEM, pretože práve oni mi pomohli v tejto situácii. Skončilo sa to tak, že som sa s rodičmi zhodla na tom, že bude lepšie, keď cez online vyučovanie a lockdown telefón používať nebudem. Ani neviete, ako veľmi mi to pomohlo. Začala som viac komunikovať a mať samu seba viac rada. Teraz už viem, že táto skúsenosť ma posunula ďalej, no neprajem nikomu, aby sa dostal do podobnej situácie. Na záver by som chcela ešte povedať, viem, že existujú aj omnoho horšie prípady, no chcela som sa podeliť aj o ten môj a taktiež povedať, že sa to dá zvládnuť, len treba o tom hovoriť s rodinou. Tá by Vám mala vždy pomôcť. Podobne ako šikana fungujú aj sociálne siete, tie pocity, keď sa chcete uzavrieť sami do seba, plakať, vypariť sa, prestať úplne komunikovať, som prežila aj ja sama a nebolo ľahké ich zvládnuť. No treba sa im postaviť a nenechať sa ovplyvňovať ostatnými ľuďmi, ktorých niekedy ani nepoznáte nepoznáme.

Zhrnutie

Buďte opatrní, možno sa to nezdá, ale ľudia a sociálne siete vás môžu pohltiť viac, než ste si ochotní pripustiť. Vždy, keď vidíte nejaký príspevok šťastných ľudí, uvedomte si, že to tak nemusí byť, nie sú dokonalí a nemusia byť ani šťastní. Zamyslite sa nad tým, že tých ľudí nepoznáte osobne a neviete, čo sa im deje v živote a aké majú problémy. Prestaňme byť k sebe navzájom hrubí a zlí. Ak sa nám niečo nepáči, môžeme vyjadriť svoj názor, ale tak, aby sme nikomu neublížili. Samozrejme, nemusíme sa vyjadrovať vôbec, len si, prosím, medzi sebou nepíšte vyhrážky a nadávky. Nikdy neviete, ako je na tom ten druhý, a ako to zoberie… Vždy si skúste predstaviť, ako by ste sa cítili vy, keby ste boli v koži toho druhého človeka. Ukončila by som to výrokom: Nad nikoho sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj. Všetci by sme si mali byť rovní.