V uplynulých týždňoch ukázala zima svoju silu. Najväčšie mrazy máme pravdepodobne za sebou, no do jari je predsa ešte ďaleko. O ročných obdobiach písali aj žiaci na hodinách SJL. Prečítajte si báseň a umelecký opis ročných období alebo zasnežené rozprávky. Alebo sa zamyslite nad textami Láska láskavá či Zakázaná láska.
Láska láskavá
Pani Láska – to je človek, akým by mnohí ľudia chceli byť. Vždy, keď ju stretnem na ulici, na námestí, či v obchode, má na sebe veselé pestrofarebné oblečenie. Jej vlasy sú krásne upravené a nie je na nej vidieť ani jednu vrásku, a to aj napriek tomu, že je už v dôchodkovom veku. To, čo ju ale najviac vystihuje, je jej jedinečný a krásny úsmev. Vždy, keď sa na mňa usmeje, srdce mi zaplaví nekonečná radosť. Dokáže urobiť šťastného takmer každého – okrem pána Smútka.
Pán Smútok, čo ho poznám, sa ešte neusmial a stále je iba v depresiách. Pani Lásku to však neodradilo a chcela ho lepšie spoznať. Raz, keď ho uvidela sedieť na lavičke pri svojom dome, prihovorila sa mu. Pán Smútok sa jej zo začiatku nechcel s ničím zdôveriť, no nakoniec prehovoril pár slov. Vravel, že v celom svojom živote nenašiel to, čo hľadal a teraz si myslí, že to už ani nenájde. Pani Láska bola z toho prekvapená. Nikdy ešte nestretla človeka, ktorému by nevyčarila úsmev na tvári, takého, ktorý by pri nej nepookrial. Pán Smútok bol dobrý človek, ale v jeho živote niečo zásadné chýbalo. Rozhodla sa to teda napraviť. Vedela, že to nebude jednoduchá úloha, ale Láska sa predsa nikdy nevzdáva.
Každý deň na poludnie, keď pán Smútok sedel na lavičke, prisadla si k nemu a rozprávali sa o jeho problémoch. Trpezlivo ho počúvala a prekvapovala ho drobnosťami, ako napr. milým úsmevom či láskavým dotykom. Prvé týždne to vyzeralo beznádejne, ale potom sa pán Smútok prvýkrát pousmial. Onedlho si pán Smútok pani Lásku veľmi obľúbil a tešil sa na ich spoločne strávené chvíle. Rozprávali sa každý deň čoraz dlhšie a dlhšie. Po dvoch, troch mesiacoch sa pán Smútok dokázal konečne tešiť zo života, a to aj z úplných maličkostí. Pani Láska mu priniesla do života pocit, aký dovtedy nepoznal. Niečo sa v ňom zlomilo. Aj napriek tomu, že bol niekedy melancholický, nevzdával sa a ani sa neľutoval.
Niekedy je náš život smutný a nie na každú ranu existuje liek. Ale to, čo vždy pomáha, je láskavý prístup a pochopenie iného človeka. Pánovi Smútkovi sa niektoré veci nepodarilo vyriešiť, ale našiel niekoho, kto ho mal skutočne rád – pani Lásku. Pani Láska a pán Smútok sú odvtedy dobrými kamarátmi a všetky malé aj veľké veci riešia spoločnými silami.
T.K.
Zakázaná láska
Čo je to láska? Prejavovanie citov? Nutkanie zostať s niekým do konca života? Hovoriť ľúbim ťa v každej situácii? Chemická reakcia? Pre každého to znamená niečo iné. V tejto poviedke bude láska ako zakázané ovocie.
Láska v krajine nebola jednoduchá. Nemôžeš sa zaľúbiť len tak. Najprv musíš prejsť veľkou skúškou práve u Sudkyne lásky. Sudkyňa lásky, na výzor stará, ale láskavá, úplne obyčajná dáma, žijúca sama na okraji lesa, ale vo vnútri žena, trpiaca nevydarenou láskou k mužovi, rozhodnutá zničiť lásku alebo práve naopak, dopriať nekonečnú, nikdy nekončiacu lásku. Každý pár pred svojím rozhodnutím začať spoločný život si musí prísť pre rozhodnutie práve k Sudkyni.
Takýmto párom bola práve Anka s Paľom žijúci v takmer zabudnutej dedine. Anka – dievča s dlhými kučeravými vlasmi, zelenými očami, pravý príklad ako žiť svoj život. Dobre sa učila, vždy mala úsmev na tvári, bola láskavá, odvahu mala, rodičov svojich ľúbila, aj Bohu zasľúbená bola. Za to Paľo bol presným opakom – výsledky zlé mal, večne zamračený, mrzutý, panovačný, ani sa doma neukázal. Bývali len ulicu od seba. Poznali sa už ako deti. Už vtedy sa ľúbili, avšak hneď prví, ktorí im v láske stáli, boli ich rodičia. Ankini rodičia nedovolili, aby ich jediná dcéra čo len prehovorila s niekým takým ako je Paľo. Paľovým rodičom to bolo ako zvyčajne úplne jedno. Všetci v dedine vedeli, že jediný človek, ktorý môže lásku navždy ukončiť alebo naopak dopriať, je Sudkyňa. Jediným východiskom bolo, aby Anka spolu s Paľom Sudkyňu navštívili. Tak aj urobili.
V slnečnú nedeľu sa spoločne vychystali a vydali sa na dlhú cestu až na okraj lesa. Ako šli, nepovedali ani slovko. Napätie medzi nimi rástlo. Vedeli, že toto je možno poslednýkrát, keď sa uvidia a tiež obaja dúfali v nekonečnú lásku. Prešli cez celú dedinu, prešli na lúku, preskočili potok a ocitli a v lese. Lesná cesta ku chatrči bola dlhá. Spočiatku na nej rástli rôzne druhy kvetov. Neskôr kvety prešli do hríbov. Spočiatku veľmi pekne vyzerali, no neskôr sa premenili na zhnité, rozpadnuté kúsky ničoho. A už len tma. Šli tmavým chodníkom s tým, že nevideli ani meter pred seba, za seba alebo od seba pokiaľ nenarazili na dvere. Boli to oni. Dvere do chatrče Sudkyne. Dvere boli z navlhnutého dreva, takže Paľove zaklopanie nebolo takmer počuť. Zrazu sa dvere otvorili. Akoby úplne samé. Keď obaja vošli dnu, dvere sa s hlasným buchotom zavreli. A to úplne samé. V malej miestnosti bola tma. Jediné čo videli, bol horiaci oheň, pri ktorom sedela stará ochabnutá pani držiaca dve šálky čaju. Z pohybu tváre starej pani pochopili že si majú sadnúť na hojdacie kreslo rozdelené na dve časti. Síce nevedeli, čo ich čaká, ale nenamietali. Stará pani k nim pristúpila a podala im dve šálky čaju, Kývla hlavou a obaja sa na pokyn napili. Čaj bol horúci a veľmi sladký. Na chvíľu obaja stratili kontrolu nad sebou. Zavreli oči. Uvideli silný oheň, z ktorého vystúpila krásna, mladá žena držiaca srdce. Toto je naozajstná Sudkyňa lásky. Zrazu to srdce zahodila priamo do ohňa, v ktorom sa srdce rozpadlo na popol. Anka s Paľom si poslednýkrát stisli ruku s tým, že podvedome vedeli, že to je poslednýkrát.
Zrazu oheň a dunenie v hlave ustálo a Anka sa ocitla v svojej izbe úplne bez radosti. Vedela, čo sa stalo. Vedela, že Paľa už nikdy neuvidí …
E.M.
Ročné obdobia
| Dostali sme veľký dar,
že môžeme mať v roku jar. Po snehu už ani stopa, ale kvietkov je tu kopa. Zvieratká sa zobudili, do života nabudili. Všade krásna jarná tráva, slniečko nám z hora máva.
|
Na jeseň už mi je zima.
Prosím, do bundy hneď skry ma! Slniečko sa schová rýchlo a fúkanie neutíchlo. Šarkana si idem pustiť, ale nesmiem ho upustiť. Lístie spadlo zo všetkých stromov, pohrabem a pôjdem domov.
|
| Leto ide hneď po jari,
vtedy sa nám skvele darí. Včielky všade poletujú, nové kvietky opeľujú. V lese cítime samé huby, v diaľke vidím veľké duby. Slniečko dnes vážne páli, dúfam, že ma nepopáli. |
Zima je posledná v roku,
vločka už je v mojom oku. Všade vidím podať vločky, v snehu odtlačené krôčky. Snehuliaka sme postavili, guľovačku zastavili. namiesto vody je tu ľad, v zime radšej nič nesaď! |
Paulína Gergišáková, 5.B
Moje obľúbené ročné obdobie
Jeseň je precíznou maliarkou listov, ani jeden neostane ňou nepovšimnutý. Stromy sú správcami času, ktorých listy jeseň vždy vyoblieka do svojich najobľúbenejších farieb. Čas jej príchodu je vždy honosný, po konci leta ešte zachováva teplé dni a chystá sa na použitie svojej palety s farbami plameňov. Preto každý les s listami vyzerá cez jej vládu ako oheň, ktorý v tomto čase začne horieť v každom domove. Oheň musí vyháňať mráz studeného vetra prichádzajúceho po boku jesene. Keď sa listy zmenia z nefritovej na jantárovú farbu, je to oznamom konca dní hojnosti. Zvieratá si už prestali hľadať zásoby. Stromy sa pre niektoré stali úkrytom, ktorý iné opustili. Avšak vláda jesene nie je len pokojná, počasie sa strieda ako myšlienky. Niekedy nechá uniknúť teplo ako dym a inokedy nechá slzy búrok tiecť ako vodopády. Jej koniec je vždy pochmúrny, keď listy opadnú a stromy i zem sa pripravujú na oddych. Preto jesenná krása pramení z premien, ktoré sú ako tisíce rozličných obrazov.
Tereza Froľová, 7.B
Prechladnutý snehuliak
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden snehuliak Sniežik. Mal mamu Snežienku a ocka Ľadíka. Cez polročné prázdniny rodičia zobrali Sniežika na lyžovačku do Tatier. Sniežik sa veľmi tešil, lebo sa už dlho nelyžoval. Keď prišli do Tatier, na raňajky si dali ovocnú zmrzlinu. Potom sa išli lyžovať. Ešte ani nevyšli na vrch kopca a Sniežik začal kýchať. „Musíme s tebou ísť do nemocnice!“ zvolal ocko. Hneď zišli dole a viezli Sniežika do najbližšej nemocnice. Našli doktora Námrazu. „Ak chcete, aby som vás vyliečil,“ hovorí lekár, „musíte splniť tri úlohy“. Rodinka naňho prekvapene hľadela. Snehuliaci museli doktorovi priniesť sneh z Gerlachovského štítu, preplávať Štrbské pleso a zlyžovať Lomnický štít. Lekár bol zlý a myslel si, že snehuliaci úlohy nesplnia. Snehuliaci však všetky úlohy zvládli a doktor Námraza ich nakoniec musel vyliečiť.
Jakub Branický, 5.A
Nedočkavý Aďo
Kto som? Ani sám neviem. 🙂
Športový nadšenec
Ľudovít Šenkár
Netrpezlivý Maxim
Pre tých, ktorí nevedia kto som, volám sa Ivan, mám štrnásť rokov a teraz vám poviem niečo o sebe. Nie som moc nadaný v športe, ale pár športov som už vyskúšal. Hrám pingpong v našom dedinskom klube, veľmi ma to baví a celkom mi to aj ide. Veľmi rád čítam anglické knihy, hlavne detektívne, a knihy ktoré sa odohrávajú v inom, respektíve magickom svete, a sú o rôznych kúzlach a záhadách. Rád pozerám filmy a seriály. Medzi obľúbené seriály patrí Stranger Things a Teen Wolf.
Volám sa Andrej Janík a chodím do triedy 1. BG. Som milovníkom futbalu, pozerám ho už od mojich šiestich rokov a taktiež futbal aktívne hrávam už sedem rokov, z toho dva roky za MŠK Fomat Martin. Tých zvyšných päť rokov som hral za Attack Vrútky.
Človek
Trpezlivý Martin
Kto som?
Hrávam volejbal za Martin. Myslím si, že každý, kto ma uvidí na chodbe, si pomyslí, že hrám nejaký takýto šport, ako je volejbal alebo basketbal. Sami skúste prísť na to, prečo. Toto vám môže napovedať o tom, ako ma bavia športy. Netrúfnem si povedať, že som nejaký talent v každom športe. Celkovo športy sú moja najsilnejšia stránka. Bavilo by ma písať hlavne o športoch, ale nebránim sa ani ostatným témam.
S nosom v knihe