Autorka recenzie: Ela Trylčová
Ach, táto kniha. Pocity z nej vo mne budú rezonovať ešte dlho. Všetkým tým smútkom a žiaľom, ktorý sa v nej ukrýva, ma dosť potrápila. Niekedy pre mňa bolo čítanie také náročné, že som len tupo hľadela na tie príbehy plné ťažkých osudov. O čom toto slzotvorné dielo je?
Na začiatku sa stretávame s dvoma súrodencami – Pari a Abdulláhom. Majú nádherný a výnimočný vzťah. Pre desaťročného Abdulláha je jeho sestra to najcennejšie, čo má. Sú polosiroty a ich otec Sabúr je necitlivý, večne unavený z tvrdej práce. Keď trojročná Pari ešte ako malá v noci plakávala a budila sa, práve Abdulláh k nej stával, držal v náručí a upokojoval ju. Jedného dňa sa však všetko zmení. Súrodencov od seba odtrhnú, čo ovplyvní nielen ich životy.
Neprívetivosť Afganistanu je asi všetkým známa. A v príbehu, kde sa dej odohráva v 50. rokoch 20. storočia, to vyzerá ešte horšie. Obydlia mimo hlavného mesta pripomínajú stredovek – hlinené domy, nosenie čistej vody niekoľko kilometrov, spanie na slamených posteliach.
Začiatok ma neokúzlil hneď. Prvých osemdesiat strán som bola celkom skeptická. Moju skeptickosť prelomil list od jednej postavy – Nabiho.
Kniha je vyrozprávaná rôznymi postavami, ktoré vás prevedú svojimi príbehy. Osoby sú spolu spojené – pokrvne alebo inak. Nájdete tu ťažké osudy ľudí, aj malých detí – konkrétne príbeh jedného dievčatka ma veľmi zasiahol. Spomínajú sa tu aj vojny, ktoré sa v Afganistane odohrávali a hlavné mesto Kábul výrazne dokaličili. Autor má talent na opisy a štýl písania je krásny a citlivý. Vtiahne vás do deja a len ťažko pustí.
Knižka ma prinútila zamyslieť sa nad láskou a ako sú ľudia schopní obetovať sa pre ňu. Nad spôsobom výchovy, zradou a robením zúfalých vecí len kvôli našej rozbitej osobnosti, s márnou snahou poskladať sa naspäť. Ako dokáže jedna udalosť ovplyvniť niečí život a ešte mnoho ďalších. Ako sme ako ľudské bytosti krehkí a zážitky formujú náš život a charakter.
Oči mi nezostali suché napriek šťastno-smutnému koncu, ktorý bol síce uspokojivý, ale nie natoľko, aby to boli len slzy šťastia. O tomto diele by sa malo hovoriť viac, ja ho zaraďujem do povinnej literatúry.
Nedočkavý Aďo
Kto som? Ani sám neviem. 🙂
Športový nadšenec
Ľudovít Šenkár
Netrpezlivý Maxim
Pre tých, ktorí nevedia kto som, volám sa Ivan, mám štrnásť rokov a teraz vám poviem niečo o sebe. Nie som moc nadaný v športe, ale pár športov som už vyskúšal. Hrám pingpong v našom dedinskom klube, veľmi ma to baví a celkom mi to aj ide. Veľmi rád čítam anglické knihy, hlavne detektívne, a knihy ktoré sa odohrávajú v inom, respektíve magickom svete, a sú o rôznych kúzlach a záhadách. Rád pozerám filmy a seriály. Medzi obľúbené seriály patrí Stranger Things a Teen Wolf.
Volám sa Andrej Janík a chodím do triedy 1. BG. Som milovníkom futbalu, pozerám ho už od mojich šiestich rokov a taktiež futbal aktívne hrávam už sedem rokov, z toho dva roky za MŠK Fomat Martin. Tých zvyšných päť rokov som hral za Attack Vrútky.
Človek
Trpezlivý Martin
Kto som?
Hrávam volejbal za Martin. Myslím si, že každý, kto ma uvidí na chodbe, si pomyslí, že hrám nejaký takýto šport, ako je volejbal alebo basketbal. Sami skúste prísť na to, prečo. Toto vám môže napovedať o tom, ako ma bavia športy. Netrúfnem si povedať, že som nejaký talent v každom športe. Celkovo športy sú moja najsilnejšia stránka. Bavilo by ma písať hlavne o športoch, ale nebránim sa ani ostatným témam.
S nosom v knihe